Ako porodiť Kamerunskú princeznú a petržalského kinga - dobrodružný blog pre mamy

Kapitola štvrtá. Maliar, čo chodí pešo.

Pich do oka. Kop pod rebro. Budíček. Zľava aj sprava. Dve deti. "Mami poď sa hrať." a "Uééééé." - prebaľ mi plienku. Obaja synchrónne. Vstať. Pod pažou jedno dieťa. Druhému počas cesty prezliekať pocikané pyžamko. Kuchyňa. Vyložiť umývačku. Naložiť umývačku. "Mami poď sa hrať. Nechcem papať!" a "Uááááá!" - polož ma na zem. Synchrónne. Raňajky. "Také nechcem. Niečo iné." "Čo iné." "Cukiny!" - nie, nechce cuketu, chce cukríky. "Idem japnut tejku." "Nejdeš zapnúť telku." "Uááááááá!" obaja synchrónne, každý z iného dôvodu. Naložiť práčku. V jednej ruke dinosaurus, v druhej rohlík - najlepšie čistý bez ničoho, lebo všetko ostatné je "ble". V tretej ruke druhé dieťa. Štvrtou konzumovať vlastné raňajky, asi rožok s maslom, lebo nič iné sa nestihlo.

Časové rozpätie tejto každodennej udalosti je medzi cca 6:00 - 6:30 bežnej matky s dvoma deťmi.

Priznaj sa, ako si si tieto rána predstavovala, keď si mu sľúbila, že ho budeš do smrti milovať?

Je to už nejaký ten - asi dvadsiaty - piatok, čo som sľúbila, že vám, milé dámy, poviem, ako si vziať svojho vyvoleného romanticky v letom rozvoňanom parku na filmovom festivale plnom hviezd. Aby ste si nemysleli, že vám to prezradím takto hneď bez všetkého! Ha! Všetko sa musí predsa niekde začať.

Toto sa začalo úplne trápne a neromanticky esemeskou od kamoša, o ktorom som si ešte aj myslela, že je pravdepodobne inej orientácie, lebo je príliš dobrý a milý. A uznajte, ktorý chlap je dnes len tak sám od seba dobrý a milý a usmievavý a nekonfliktný. Gentlmani, ktorých som stretla mali tak po šesťdesiatke, niektorí sa blížili aj osemdesiatke. "Zavesím vám kabát" alebo "Nech sa páči, sadnite si" som prisámbohu počula už len od o paličke chodiacich ujov, ktorí ešte aj smekli klobúk, hoc takmer spadli, lebo zabudli, že sa vlastne opierajú o paličku. No aby som nehanila len mužské pokolenie, predsa len slovník a chovanie dnešných dám sa takisto pritvrdil. Napríklad: "Čo kukáš! Čo ty vieš, či nejsom náhodou tehotná!" - mladé dámy v autobuse - adresované babičke, čo si dovolila "kukať" lebo ju nepustili si sadnúť, krava!

Takže ten teplý kamoš mi teda napísal, či nezájdeme von. Dovtedy sme sa veľa nestretávali. Vedela som, že maľuje a raz mi povedal, že ide do Francúzska za svojou francúzskou frajerkou a ja som sa v duchu smiala, že jasné, "frajerkou", šak my vieme..." A raz som povedala jeho spolubývajúcemu, že takého frajera by som chcela, keby... A zrazu sa chcel stretnúť. Hmm, asi potrebuje novú kamošku. Dala som si fakt brutálny výstrih. Lebo načo sa hrať na tajomnú pred homosexuálom. A strašne veľa som v ten večer kecala a rehlila sa a bola afektovaná. Aby bola sranda. A on sa na mňa len tak usmieval. A občas niečo pekné povedal. Alebo aj múdre. A keď boli už asi štyri hodiny ráno a my sme pili asi desiateho jamesona, vtedy mi docvaklo, že to bude asi inak. Inak to naozaj bolo a to som zistila ešte v tú noc. Jój, jasné, prvé rande blá blá blá, kecy! Ale toto predsa oficiálne prvé rande nebolo! Toto bola proste noc pred prvým rande.

Z romantických filmov mi bolo vždy nevoľno. Nikdy som nevidela Pretty Woman, ani Bezsenné noci, ani Ducha. Nikdy. Vždy som to skúsila a po prvých asi deviatich minútach to skončilo pri nejakom thrilleri na inom programe. Nedokázala som vstrebať všetok ten cukor, čo z nich tiekol z telky a lepil sa po gauči a po koberci. Z každého: "Milujem ťa." sme sa s bratmi rehlili, až sme plakali.

A teraz vám poviem návod ako zistiť, že ste našli toho pravého: Znenazdajky sa vám začnú páčiť romantické filmy. Začnete rozumieť jazyku hlavných hrdinov. "Óóóó, to jej fakt povedal? to je ZLATÉ." vychádza z vašich úst a vaši bratia sa s vami už asi nechcú kamošiť. A najhoršie je, že vy si to ani neuvedomujete! Vy si neuvedomujete, že sa na všetkých okolo zrazu usmievate ako zdrogovaná, že začínate nadužívať zdrobnelinky a že sa už nerehlíte ako kôň, keď vám donesie kvety.

Bude to asi nejaká chemická reakcia v mozgu. Lebo inak si to vysvetliť neviem.

Že som odrazu naňho zízala ako štrnásťročná na Janka Koleníka. Že som sa chichotala z jeho vtipov. Čííí to neboli vtipy? Že som Zuze začala rozprávať o deťoch a o rodine. A že som si pred spaním predstavovala ako budú tie naše deti vyzerať.

Všetko mi šlo od ruky, organizovala som nakrúcania filmov a robila vyúčtovania s takou radosťou, že dodnes nechápem, ako sa dá robiť vyúčtovanie s radosťou. Lebo zbierať bločky môže baviť asi len nejakého bločkového fanatika bločkovej lotérie.

Bola jeseň, perfektne farebná. On bol úžasný, totálne pozorný, ale nie príliš dotieravý. Nočné stretnutia v hosteloch, randenie v ateliéri, obrazy mojich predností na prieskume VŠVU. Je to zaujímavý pocit, keď sa dívate na svoje prsia s niekoľkými ľuďmi naraz. A tí niekoľkí ich ešte pedantne skúmajú. Baša to má ešte niekde odfotené!

Bum bác tresk!

Do pol roka som bola tehotná.

To, že mi bolo zle, to už viete. Viete dokonca aj čo som ovracala ako prvé. Od vtedy som vracala veľakrát. Našťastie asi deň pred štátnicami mi bolo už IBA nevoľno. Takže som si svoje krásne šaty, čo vyzerali ako keby som šla do Cannes a nie na Svoradovu ulicu, našťastie neovracala. Ani pedagógov som neovracala. A vďaka im za solidárnosť, lebo som im toho na tých štátniciach ani veľa nepovedala. Čítala som, že existuje takzvaná tehotenská demencia. Že IQ tehotnej ženy je o niekoľko bodov nižšie ako tá žena normálne má. A ja som to cítila! Cítila som, a určite aj moji pedagógovia, že odpovedať na otázky vetou: "Héééé." asi nie je veľmi hodné magisterky umenia. Čosi som nakoniec zo seba vysúkala a ponáhľala som sa domov ľahnúť si spať, lebo veď podať taký šialený výkon v prvom trimestri tehotenstva si zaslúži zapiť! Pardón... pospať si! Ostatní to zapili aj za mňa. Niektorí si dokonca ani nevšimli, že som odišla a možno si dodnes myslia, že som do rána pila s nimi.

                         Tu je dôkaz, že som naozaj niečo na tých štátniciach povedala!

No a po štátniciach hurá na filmový festival v Trenčianskych Tepliciach. Bolo krásne teplé leto. Všetci sa na festival tešili a bolo to tam cítiť. Všetci čosi popíjali a ja som jedla zmrzku.

"Vezmime sa."

"Dobre."

Áno. To je všetko, milé dámy. V tom je predsa romantika! V totálne primitívnej jednoduchosti! A nemusí byť ani rozpísaná do šesťsto šedých strán... Tak sme si kúpili prstienky. Jednoduché, zlaté s gravírovaním, že filmový festival bla bla, až pripomínali suveníry. Ťažká organizácia! Vypisovanie formulárov, zháňanie rodných listov z opačných koncov Slovenska. Všetko bolo naplánované, On, ja, nejaký úradník, park. Keby sa neprišlo na to, že jeden z údajov v Marekovom občianskom je neplatný, tak sme svoji aj oficiálne. Ale prišlo sa na to. Takže z plánu vypadol úradník. A oficiálnosť.

On, ja, park. Všeličo sme si sľúbili. Na takom peknom malom mostíku. Že navždy, sme si povedali. A dali si tie suveníry, ehm, prstienky. A odfotili sa na mobil. Ja som mala modré sako a on biele nohavice.

No a večer sme mali pompéznu hostinu! Stoly plné vyberaných dobrôt, desiatky známych režisérov, hercov. Nádherné priestory.

Ako to? Lebo sme sa prepašovali na zatvárací ceremoniál festivalu, kde sme hodovali medzi inými aj s Benom Kingsleym a všetkým sme vraveli, aby sa dobre cítili na našej svadobnej hostine.

                                                                  Svadobná

Jednoduché, však?

Tak hor sa realizovať!

Prečo maliar, čo chodí pešo? Lebo radšej ako princ na bielom koni. Kde by som ja dala koňa pre boha. Na balkón? Ako chcel môj bráško, keď bol malý? A čo by som JA robila s princom?! To si už viac viem predstaviť toho koňa na balkóne... Plus - je to originálnejšie!

A čo bolo ďalej? Fú! Prešov, Námestovo, Ostrava, Palisády, Račianske mýto, centrum Bratislavy a opäť Prešov... Množstvo dobrodružstiev! Veď uvidíte!