materskemlieko
10. sep 2018
657 

Dojčenie a prvé príkrmy - skutočný príbeh

Dojčenie je tá najprirodzenejšia súčasť materstva. Vďaka dojčeniu dokážeme dieťa nasýtiť, upokojiť, pomáhame mu budovať imunitný systém, trávime s ním čas a budujeme to nezameniteľné puto medzi matkou a dieťaťom. 

Svetová zdravotnícka organizácia (alebo WHO, ak niekde uvidíte skratku)  odporúča výlučné dojčenie do 6 mesiacov a potom popri zavádzaní prvých príkrmov dojčenie do 2 rokov dieťatka alebo dlhšie podľa toho ako to matke a dieťaťu vyhovuje.

Ak správne chápem, a verím, že nie som jediná, slovo príkrm neznamená hlavné jedlo. Príkrm je niečo, čo dodávame ako niečo nové. Postupne k už existujúcemu. Žiadne postupne vylúčenie dojčenia a jeho plne nahradenie tuhou stravou v prvých 2 rokoch.
Samozrejme chápem, že je potrebné sledovať aj potreby matky a náročnosť dieťaťa a upravovať si to podľa svojho životného štýlu, tempa a komfortu. Na váš život a to čo Vám vyhovuje Vám nikto poučku nenapíše.

Každá z nás má v tomto smere nejaký príbeh. Ako začala s dojčením, ako v ňom pokračovala a ako skončila.

Ja jeden príbeh tiež mám

Prešli sme si zatnutými zubami počas prvých týždňov bolestivého prisávania (veta - dojčenie nemá bolieť, niekde robíte chybu, ma hádam bolela viac ako samotné dojčenie, lebo nikde sa nepíše, že dojčenie nebolí ale až potom čo prejde tých prvých pár dni/týždňov kým sa to s drobcom naučíte a natrénujete), samovoľne vytekajúcim mliekom a mapami na posteli, bezsennými nocami, upchatým mliekovodom, prechodenými skorými rannými hodinami po byte, odstrekovaním kamenných prsníkov aby sa dieťa dokázalo prisať, bolestivým nalievaním ak som sa zdržala niekde mimo dlhšie ako 2 hodiny, dojčením na futbalku, priečne, vztyčne, horizontálne, po ležiačky, po chodiačky a od kedy je malý dostatočne mobilný aj rôznymi akrobatickými polohami počnúc tou v stoji na hlave.

Proste čo tu budem opisovať to, na čo sa žiadna prvorodička nepripraví ani keby prečítala milión kníh a článkov o dojčení. Môžem Vám povedať len to, že čokoľvek z toho stálo za to a dojčenie je vážne skvelé. Jediné, čo ale pri akejkoľvek pochybnosti zaručene funguje ako stále vravím, je dôvera v samú seba, svoje dieťa, kľud a podpora okolia.

Prvé príkrmy

Popíšem Vám ale detailnejšie naše prvé príkrmy. Tie ste, pevne verím nemali také isté. Aspoň nie všetky.

Akože to bolo? Čiže jednozložkové napríklad zemiačik, mrkvička, cvikla, špenát. Najprv sa hovorí zeleninu a potom ovocie, lebo keď si dieťa zvykne na sladké  tak nebude chcieť slané. Tak mi prosím niekto napíšte ako u vás chutí mrkva.... Potom dvojzložkové.... zemiačik+mrkvička, zemiačik + špenát a podobne, rôzne kašičky buď namočené večer pred spaním a ráno rozvarené a mixované alebo ste pohodlnejšie ako ja a proste si kúpite hotovú kašu pohánkovú, kukuričnú, ryžovú alebo ovsenú (tej kúpte viac, je najlepšia a hrozí, že ju drobčekovi zjete vy, ako to bolo u nás) a zalejete vodou, samozrejme biely rožtek do rúčky kvôli zavedeniu lepku a potom už pri prvých zúbkoch to ide, najprv nemixované len pučené uvarené jedlo, potom len pomiešané, postupne aj mäsko, ale pozor! Deťom sa výhradne kupuje to najlepšie a keďže ste jeho matka, tak sa konečne aj vám ujde kvalitné mäso, lebo ako ja vravím: „Ak to nedoješ, dojem ja a potom si to pri dojčení vypiješ!“

Pripravte sa ale na to, že skutočnosť, že naservírujete svojmu pokladu tú najzdravšiu alternatívu a vy si dáte burger s hranolkami, lebo “konečne”, nebude fungovať. Ak bude váš poklad podobný ako môj Mišo, jesť bio mrkvičku a vyberanú teľacinku nebude, bude chcieť tu smaženú hranolku z vášho taniera. Čím vnímavejšie dieťa máte, tým ťažšie ho presvedčíte, že na tanieri máte také isté len inak nakrájané.
Ešte môžte byť zástancom led weaning, čo je vlastne spôsob príkrmov, keď si dieťako samo vezme čo chce a zďaleka to nezačína hladkými kašami ale rovno uhorkou alebo jabĺčkom do ruky a nech si žužle, hryzká, ochutnáva. 

No a teraz true story begins…. Po týchto mojích opatrných pokusoch o zavádzanie príkrmu, keď som pred každým dňom strávila nejaký čas na internete prišli zlomy v mojom živote, kedy som si povedala, že to moje dieťa až také fajnové nebude. Začalo sa to tým, že sa postavil na nohy.

Začal objavovať svet a s tým všetko čo k tomu patrí

Možno ste aj vy počuli vety typu, že každý z nás jedol piesok a hlinu, že si tak dieťa buduje imunitu a podobne. Som za. Všetkými desiatimi. Veď moje dieťa predsa nie je z cukru, no keď cmuľal všetky kamienky naokolo, nadšená som z toho nebola.  Jednak si polámal zúbky a tí, čo bývate na sídliskách, kde je viac psov ako detí, viete čo tam tie psy robia a nie všetko čo vyzerá ako kamienok aj kamienok skutočne je. Tak sme na nejaký čas obmedzili pobyt vonku  iba na balkón. Po čase nás to ale omrzelo a tak som si povedala, veď na ihrisku je bezpečne, tam môžme ísť. Kamienky a piesok sú, ale  psíčkari tam nechodia. No ale verte mi či nie, na tom ihrisku si to hovno na môje zvedavé batoľa počkalo. Mačacie. A bohužial som si to všimla až v momente keď si z neho s chuťou odhryzol. V tomto momente sa začala moja menšia averzia voči detským ihriskám.

Ďalším miľníkom v strave môjho syna bolo malé hrozienko

Raz nastal čas, keď som si ráno povedala, malý už chodí, nemusím za ním beháť hneď skoro ráno ako zlezie z postele. Asi po 15 minútach za mnou došiel môj manžel s roztraseným hlasom, že: „ Povedz, že je toto hrozienko!“ Milí moji, nebolo.
Môj šikovný chlapček našiel na zemi nacicaného odpadnutého kliešťa, ktorý sa vtipkár, neviem kde schovával na tele nášho vyčesaného krátkosrstého psa, a podal ho z úst  manželovi s výrazom, že mu nechutí.  Vďaka bohu za to, že to dieťa ešte v tom čase nemalo veľa zubov a nedokázalo ho požuť "lepšie" .

Posledným mementom, ktoré sa mi vrylo hlboko do pamäte bolo, keď mi môj muž hovorí, že malý má niečo v puse. A ja že jasné, veď som mu dávala chlieb. No ani tentokrát to nebol chlieb. Asi 5 minút dozadu sme otvorili povalu a z nej vypadlo na zem niečo, čo si zase všimol len  naš Kolombo a to zase... chválabohu...LEN.... mrtvá vysušená osa. Neznášam hmyz a bojím sa ho. Ale v tom momente som zistila, že môj muž sa toho bojí viac ako ja :D lebo kým som ja s trasúcimi kolenami vyberala po kúskoch rozžutú osu z tých malých ústočiek... najprv žihadlo, potom bruško, kde som videla aj vnútornosti toho úbohého hmyzu  a nakoniec aj hlavu s tykadlami – tú vidím dodnes.... môj pán tvorstva nad nami stál a lamentoval čo všetko sa malému mohlo stať a že si mám švihnúť a že prečo mu to nevyberiem rýchlejšie.... 
Viete si predstaviť to pobavenie v hlase lekára, keď som volala na pohotovosť, či malému niečo nehrozí?

Tak milé mamičky, ak by ste mali v budúcnosti podobnú skúsenosť, všetko bolo v poriadku. Vraj keď je osa vysušená aj jed by mal byť. 
Musím ale uznať, že napriek zadržiavanému smiechu, ktorý som cez ten telefón cítila v hlase zdravotníka, sa snažil zachovať a odpovedať veľmi profesionálne a trpezlivo. Snáď to bol tej noci najhorší prípad na detskej pohotovosti. Ešte dodám maličkosť. Malý po tomto “dezerte” vysmädol, takže sa mi kolená roztriasli 2x keď som si predstavila, čo pred chvíľou jedol a že chce ísť teraz na moje prso.

Časom sme ochutnali ešte nejaké bobuľky a listy z okrásných stromov a kríkov na sídlisku, nechápem aký inteligent toto vysádza do sídlisk, kde je predpoklad väčšieho výskytu rodín s deťmi,  ale s úľavou Vám môžem povedať, že postupné ochutnávanie všetkého naokolo  v 2 rokoch pomaly končí.
Želám vaším drobčekom šťastné a zdravé detstvo a Vám pevné nervy!

Donadojčenia!
Zdroj fotiek: pixabay.com, vlastný archív autorky

Aj moja mala je sidliskovy vsezravec! 🙄

18. sep 2018

Začni písať komentár...

Odošli