Ideš! Kšic! Mucha jaká si! Sedím v kúpeľni na vani a snažím sa navodiť si ten pocit holywodskych romantických trhákov.  Dve čiarky...Dve čiarky.  Jedna tmavá,

druhá sa tvári akože tam nieje. Ale je tam. A v návode písali, že aj taká sa ráta.  Moje známe filmové interpretky by v tejto chvíli začali kričať a skákať,a plakať, a výskať , a vyskakovať a...najskôr všetko dokopy....v pozadí by znela hudba, ktorá by podčiarkla celý ten slávny okamih.

A ja sedím na vani. Okolo mňa lieta mucha a snaží sa odpútavať moju pozornosť od ocikaného papierika. Vyberám si v duchu emócie, ktoré by sa mali dostaviť. Ktoré by mali prísť samovoľne. Prirodzene. Nenútene. Jednoducho by mali! Práve teraz by mi mali zaznieť fanfáry. Aký zvuk by mali mať tie moje? Do čerta, kde sú?!

V duchu sa usmievam nad budúcou manželovou reakciou.  Na prvý šup.  Nič som nerátala, nepočítala, nemerala, neplánovala...len sme si proste „skúsili“ raz nedať pozor. Vraj prvé pokusy nemajú vysokú úspešnosť. 

                                                                             Bác! 2 //!!!

Dve čiarky. Stále neviem aký postoj mám k nim zaujať. V prvej triede začíname čiarkami. Stredoveký podpis dve prekrížené čiarky... Proste všetko to začína čiarkami.