Kto je blázon?
„To je ten... Veď vieš... Ten, čo chodí k psychológovi...“ Veľavýznamné zaťukanie prstom na čelo, poprípade krúženie prstom pri hlave.
Ťuki ťuki. Šiši. Psycho. Cvok. Na hlavu. Špliecha mu na maják. Pomätený. Šialený. Blázon.
Podobných reakcií a hanlivých označení som už počula mnoho. Je to pre mňa vždy zarážajúce. Nepoznám ochorenie, ktoré by sa človek hanbil odkonzultovať s odborníkom. Pri ktorom by sa snažil naopak tej návšteve vyhnúť. Aby si na neho ľudia neukazovali prstom. Aby si o ňom nešuškali. Aby ho neodsúdili. Aby ho „neonálepkovali“.
Je na hlavu. Blázon. Kde berieme dojem, že takto niekoho môžeme označiť? A ako si dovolí niekto druhý takto označiť nás?

Vari je blázon ten, čo miloval, sklamal sa a teraz priveľmi smúti?
Alebo ten, ktorého prekvapila ťažká životná situácia a nevie čo s ňou?
Alebo snáď niekto, kto má obrovský, nevysvetliteľný strach?
Ten, kto zažil traumu a jej následky si nesie ďalej životom?
Niekto, komu správne nefunguje mozog a sťažuje mu to každodenný život?
Alebo ten, na koho je toho všetkého v dnešnej uponáhľanej dobe priveľa?
Či to je niekto, kto skrátka „len“ veľa pracuje?
Kto má rád poriadok? Chová príliš veľa mačiek?
Alebo mamička, ktorej hormóny začali riadiť život?
Niekto, kto prepadol návyku, ohrozuje najmä seba a stráca pôdu pod nohami?
Človek, ktorý na chvíľu prestane veriť, že žiť je krásne?
Každý kto má rád niečo iné ako my? Tancuje inak ako my? Behá po daždi?
Je to náš sused? Kamarát? Sestra? Brat? Sme to my? Buď nikto alebo všetci.
Vôbec sa od seba totižto nelíšime. Sme rovnakí. Pokiaľ nezachádzam do extrémov, zažívame podobné veci. Situácie. Míľniky. Každý ich však prežívame inak. Reagujeme inak. Môže za to genetika. Skúsenosti. Individuálne rozdiely.
Ako keď sme v obchode a niekto si kýchne. U niekoho sa nezmení nič. Niekto odíde s nádchou a nádcha ňou aj zostane. U iného prejde do chrípky. A ďalší si to odleží so zápalom pľúc.
Tak isto je to aj s duševnými ochoreniami. Niekto ochorie, iný nie. Niekto sa o tom potrebuje porozprávať, iný nie. Niekto to zvláda lepšie, druhý horšie. A tak je to v poriadku. Životne aj štatisticky.

Každý sme nejaký. A či už sa ako blázon cítime alebo nie, voľba je vždy na nás. Na nikom inom. Nenechajte o tom nikdy rozhodnúť nikoho iného. Za choroby nemôžeme. Nie sme našimi chorobami. Sme ľudia. Nezabúdajme na to. Neukazujme na seba prstom. Nenálepkujme sa. Uvádzajme veci na pravú mieru. Pomáhajme si.
A hlavne, prosím vás, hovorme o tomto! Je to životne dôležité.
Maťa
Odporúčame
@daskafj ďakujem za prečítanie.
@dankamg smutná pravda.
Ja to vidím tak, že každý skôr či neskôr potrebuje psychiatra, či psychológa. Rozdiel je len v tom, že niektorí si to uvedomia. Niektorí potrebujú pomoc vplyvom ťažkých životných udalostí, či genetickej výbavy ktorú dostali bohužiaľ do vienka a niektorí ju potrebujú práve preto, lebo žijú s tými neliečenými pacientmi, ktorí ničia vlastnou nešťastnou povahou všetkých naokolo... Bohužiaľ, často práve tí, čo najviac odsudzujú, už mali mať dávno dohodnutý termín sedenia 😉
Depresia je tiché a zákerné ochorenie. Nikto nevie, ako hlboko sa až dostane a prerastie. Je skutočne taká ako počasie, nevyspytateľná. Zabudnime na odsudzovanie a hodnotenie, je potrebné pochopiť a pokúsiť sa pomôcť. Keď sa totiž dostane až príliš hlboko, človeka zničí a, žiaľ, môže aj zabiť. Každý jedinec trpiaci depresiou sa snaží bojovať a „svoju lopatu“ držať pevne v rukách. Odhadzuje sneh, koľko vládze. Nechce, aby ho zavalila lavína alebo, aby zmrzol. Keď však stratí všetky sily, ona vyhrá. Potom nastane už len ticho a tma.
@larsen ďakujem.
@varbo som psychologička
@montemotherone presne ako u nasich rodicov...moja mama uz 30 rokov dozadu mala mat termin...a tak trpi ocko a ten musi navstevovat aby prezil 😭
Krasne a výstižne napísané.👍 Doda je zlá a ľudia vedia byť veľmi krutí. Miesto pomoci dokážu hadzat este viac polená pod nohy ☹.
Musím povedať, že ak by mi niekto ukázal človeka, ktorý chodí k psychológovi, pomyslela by som si, klobúk dole. Klobúk dole pred tým človekom. Lebo mal dosť zdravého rozumu ísť a riešiť svoje problémy. V živote, by som neodsudila niekoho, že mu šibe alebo podobne. Véd v živote sa dejú tak rôzne veci, nie každy zo vie zvládnuť ľavou zadnou. A presne ako bolo napísané v článku. Môže ísť o zlomené srdce, už len to s dospelým človekom, aj chlapom vie zatocit. Môže ísť o smrť v rodine, dieťaťa. To sú tak vážne veci, že dovolím si takto na nástenku povedat, len hlupák môže odsúdiť človeka za to, že navštívi psychológa, či psychiatra. Škoda, len, že dobrých lekárov je ako šafranu.
poznám to z druhého brehu tejto rieky...je to ťažké
ďakujem vám všetkých za krásne reakcie, pozdieľanie sa a podporné slová.
@ikuska27 ďakujem.
@rovni vďaka <3
S dcerou 13 rokov terz chodim k psychologicke kvoli sikane v skole a je v tom zapletena aj ucitelka plus ziaci a snazila som sa to zatial riesit kludne ale uz nam dochadza trpezlivost a tak som sa obratila na psychologicku po radu a po dodanie sil mojej dcere a je to super.
aj ja som siel k psychologičke. vykecat sa po sklamaní. ustretova pani, rouzumna, pozna vela ludi aj druhu stranu. dala mi radu skusenej zeny, nie radu psychologa. dokonca povedala, ze nie ja som sem mal prist,ale druha strana. dala mi aj nejake obrazky, rozne testy, vsetko ok. len dodala..ze jedine co nasla, ze som nevyzrety, skor na urovni 22r... o 15-16r dozadu. este to ani nedopovedala a ja ..ze o 15r pozadu??? odovonil som jej to, ze som zacal sexualne zit o 15r neskor ako vacsina a aj to odovodnil,ze preco(rakovina v 3r a komplexy z toho, na zene to nevidiet,na muzovi ano). a ona, no vtedy ste mali prist a vsetko by bolo inak. na ostatne veci nemala ziadne vyhrady.proste staqra skola, kde plati, za dobrotu na zobrotu. a to ma bude asi dlho boliet, mozno ani nie. po hodinovom kecani s nou som mal takmer 3mesiace vnutorny pokoj. tak pojdem zas... i ked som minuly pondelok par veci vraj zas ja podla druhej strany pokazil. nuz ak aj nao...tak zatial v tom pokazenom je 5x druha strana , 4x ja 🙂 takze este raz mozem a budeme si kvit 🙂 alebo napisem knihu, bude z toho väčší úžitok. pekný den aj vám : )
@mickazebra mne bola diagnostijovana tetania,vraj choroba mladych ale mna sa velmi dotyka:/ked mma stres nwrvove vycerpanie ,musim vela spatt:(
Nasli mi.aj cystu v mozgu tieto.dve vevi tak na seba nadvazovali ze som myslela ze zosaliem.bala som sa akekolvek pocity prejavit aby som neublizila rodine,
No dnes pp 2rokoch viem,ze keby som o svojichh citoch a trapeniach nezacala rozpravat ltovie kde by som bola:(
Niekedy staci aj obycajny chvilkovi rozhovor aj zo susedov,ked vam je tazko a hned viete ze vychadza slniecko
Ci us je to depresia tetania,cokolvek kde clovek nevie ako z danej situacie von musi si najst niekoho komu sa zveri.zdoveri
Lekar.manzel.kolega.ktokolvek len nie vy sami
@miriam18111 ďalujem, že si o sebe napísala.
Začni písať komentár...





Je to smutna epocha, ked je lahsie rozbit atom ako ludske predsudky. (Einstein)