Ako deti sme sa chodili kúpať do vedľajšej dediny. Mali sme len jeden bicykel, tak ma sestra viezla a keď jej došli sily: chôdza 🙂 Neskôr som sa presťahovala do mesta a prestala som k rybníku chodiť. Až po rokoch som sa k nemu vrátila s mojimi vlčiakmi. Nostalgia fungovala na jednotku. Je zvláštne, ako málo občas stačí, aby sme dokázali cestovať v čase. Psíky už bohužiaľ niesu a tak som niektoré miesta prestala navštevovať, lebo bez nich to nebolo ono. Sestra práve absolvovala povinnú karanténu, bola z toho hotová a ja som vedela, že jej pomôže voda 🙂 Má úžasnú moc, dokáže zmyť a odplaviť mnohé. Teším sa, že to vyšlo, sestra ožila a na chvíľu sme sa cítili ako za starých čias, len o čosi menej spontánne, nakoľko kúpanie sme vynechali