Neviem ako vy, ale mne sa čakanie zdá nekonečné a chvíle alebo dni, keď je nám nanič sa vlečú, nemajú konca kraja. Na druhej strane obdobie, keď sa cítime úžasne a sme šťastní, prajeme si nech to trvá a aby sa zastavil čas, uplynie tak rýchlo a nám zostanú len krásne spomienky. Taký pocit mám z tejto zimy. Snehová perina nekrášli našu prírodu, pochmúrne nie je len počasie, ale aj naša nálada. Máme obmedzený pohyb aj stretnutia a nič nie je ako kedysi. Rozhodla som sa to v rámci možností zmeniť a vniesť kúsok farieb do svojho príbytku.

Pokiaľ nemôže byť všetko tak ako by som chcela vonku, nech je aspoň u mňa doma. Všetko je v hlave. Vraj logika nás dostane z bodu A do bodu B, predstavivosť kamkoľvek. Skúsme si na chvíľu predstavovať, že je jar, my nenosíme rúška, nedezinfikujeme všetko čo sa dá, nezatvárame sa pred svetom, blízkymi a občas aj pred strachom z budúcnosti. Niekedy stačí trocha farieb a drobností a vďaka nim sa rozžiari vaša domácnosť aj deň.

Pomôže nám to myslieť pozitívne a aspoň na chvíľu mať pocit, že život je krásny. Verím, že čoskoro to bude aj za mojimi oknami a všetko bude opäť tak ako má byť, respektíve ako by sme chceli.

A prečo práve vtáčiky ? Symbolizujú voľnosť a majú to, po čom túži väčšina z nás, krídla a vtáčiu perspektívu.

Na východe panuje presvedčenie, že vtáky nevedia byť smutné, pretože sú odmenené večnou slobodou. Keď sú v niečom sklamaní, letia na dlho na oblohu. Čím vyššie, tým lepšie. Lietajú s istotou, že pod nárazmi vetra uschnú slzy a rýchly let ich priblíži k novému šťastiu.

„Podeľ sa o svoj chlieb a bude chutiť lepšie. Podeľ sa o svoje šťastie a stane sa väčším.“ Phil Bosmans
Myslím, že Vianoce sú na to ideálny čas vtedy by nikto nemal byť sám

Každý vie, že bez stromov, anjela strážneho, hviezdy, čo nám svieti na cesty a srdca na pravom mieste to v živote nejde Moja najmilšia dubová dekorácia...

Mám rada leto. Nielen preto, že je to čas dovoleniek a prázdnin. Páči sa mi ako slnečné lúče zosvetľujú vlasy, dodajú zdravší nádych pokožke, odvšadiaľ sa ozýva hudba, šíria sa rôzne vône opekačiek, grilovačiek, či gulášov. Skrátka je akosi živšie, veselšie a hlavne oveľa dlhšie vidno.
Jeden z posledných letných dní som trávila na lehátku s knihou v ruke a počúvala ako sused kosí svoju záhradu kosou. Ten nádherný zvuk mi privodil spomienky. Zrazu som sa na príchod jesene dívala viacerými pohľadmi.
Ten prvý bol z mojich teenagerských čias. Zemiakové brigády, zbieranie úrody (čo dobré zavariť, čo nie do kvasu), tlačenie kapusty, dušičky, zabíjačka, Vianoce.

Ten druhý z pohľadu matky. Už neboli zemiakové brigády. Riešila som, čo všetko potrebujú deti do školy a odkiaľ na to vziať, mama naďalej zavárala, natlačili sme jej kapustu a odviezli kvas do pálenice, lebo rodičia akosi zoslabli. Zabíjačka bola, len sa to už delilo do každej rodiny nás piatich už odrastených detí. Dušičky pre nás neboli až taká citlivá záležitosť, lebo naši najbližší boli medzi nami. Na Vianoce sme sa samozrejme stretli u našich nakoľko sme si boli veľmi blízki a tieto sviatky sú práve o rodine.

Môj pohľad na jeseň teraz: Teším sa na jesennú turistiku, počúvam, čo všetko potrebuje vnučka do školy, úrodu zbieram v dcérinej záhrade a začínam zavárať sama, lebo mama už nie je. Bohužiaľ nie je jediná a tak pripravujem dekorácie na dušičky pre ňu, otca aj synovca. Dala by som čokoľvek za to, keby tu boli a určite by som si nenechala ujsť ani jedinú chvíľu, ktorú by som mohla stráviť s nimi. Toľko sa toho zmenilo a ja by som rada povedala, že k lepšiemu, no nie je to tak.
Vianoce však milujem rovnako, aj keď už sú iné. Ďakujem bohu za deti a vnúčatá, ktoré mi pomohli zmieriť sa s každou stratou v živote. Moja rodina je dosť veľká a tak už teraz vyrábam ozdoby, darčeky a prekvapenia pre všetkých. Počas roka mám rada striedmosť v interiéri, ale na Vianoce je všetko úplne inak. Upratovanie okolo všetkých čačiek mačiek je náročnejšie, ale stojí to za to. Pri tvorení počúvam vianočné skladby, čiže mám Vianoce už od októbra. Využívam výlučne prírodné materiály a to hlavne drevo. Na Štedrý večer dodržím všetko, čo nás mama naučila. Pôstiť do večera, peniaze pod obrus, med, cesnak, oplátky, štamperlík, tanier navyše, modlitba a neodchádzať od stola, aby si neodišla navždy.

K letu neodmysliteľne patria slivky️ Zbožňujem ich chuť, vôňu keď sa varí slivkový lekvár, to ako úžasne obohatia chuť ryžového nákypu, ako hrejú vo forme destilátu a najviac slivkový koláč. Top je ten s posýpkou, ale ja som zvolila jednoduchšiu variantu aby som to urýchlila síce nevyzerá, ale chutí božsky

Raz som kdesi čítala, že sú len dva druhy problémov, riešiteľný a neriešiteľný. Trápiť sa kvôli riešiteľnému nemá zmysel, lebo sa časom vyrieši a neriešiteľný nevyriešime, takže na čo ... Riadim sa podľa toho, ale aj tak sa občas stane, že som v koncoch. Naposledy to bolo pred týždňom. Rozhodla som sa vypadnúť niekam sama a popremýšlať nad životom. Nakoľko som nedávno viezla sestru do Dolného Kubína a učarovala mi táto lokalita, môj cieľ bolo okolie Ružomberka. Voľba padla na Bešeňovú. Dorazila som práve, keď sa spustil obrovský lejak a už po pol hodke som sa nudila. Nasledoval telefonát sestre a tá bez váhania vyrazila za mnou. Vybrali sme sa na večeru k Liptovskej Mare, kochali sa okolitými horami a vo chvíli, keď sa pred nami objavila priehrada v plnej kráse, boli problémy preč. Krásny pocit pri srdci ešte umocnili nasledujúce dve túry. Prvá v Kvačianskej doline ( 29 000 krokov), druhá Veľký Rozsutec asi rovnako dlhá. Naše nohy dostali zabrať, ale duša plesala. Bolo vidieť, že si každý užíva tieto letné dni oveľa intenzívnejšie nakoľko máme za sebou ťažké obdobie a slnečných dní je menej než býva zvykom. Príroda má neskutočnú moc. Je jedným z najlepších a najlacnejších liekov na ubolenú myseľ alebo srdce. Ja som si uvedomila aký je to dar mať sestry, ktoré sú tu pre mňa vždy, keď to potrebujem, deti, ktorým chýbam, miesto kam sa môžem vrátiť a voľnosť vďaka ktorej idem kam a kedy sa mi zažiada. S pocitom šťastia som sa vrátila domov. K letu patria zážitky ( v určitom veku aj letné lásky) a ja vám prajem, aby ste ich mali čo najviac a nezabúdajte: "Necestujeme, aby sme utiekli od života. Cestujeme, aby život neutiekol nám.

Nedávno sme všetci riešili spoločný problém s názvom Covid. Obdobie spoločenských stretnutí sme vymenili za izoláciu, obdobie bez kaderníčky v mojom prípade nahradilo obdobie klobúkov a dovolenky pri mori sme nahradili návštevou našich hôr, hradov, zámkov a prírody vôkol. Pomaly sa to začalo dostávať do normálu. Slnečné lúče nás pozitívne ovplyvňovali a nakoľko je Slovensko prekrásne, mali sme pocit, že si s našou domovinou vystačíme. Posledné výdatné dažde, ale opäť všetko zmenili. Pohľad na zúfalých ľudí, ktorým vytopilo obydlia, zničilo záhrady na ktorých sa toľko narobili, na polámané stromy, kalamitu na horských cestách, pomyslenie na lesnú zver ... Človek nenachádza slová, zostáva len ľútosť a slzy. Toto je dôkaz toho, že človek mieni ... Preto nestrácajme čas počítaním vrások a kíl navyše, netrápme sa, že prádlo nie je po opratí dosť biele a koláč sa dobre neprepiekol, strih vlasov nie je podľa našich predstáv a všetka práca v domácnosti čaká na nás. Aj keď nie je vždy všetko podľa našich predstáv, nevadí, veď je to život a nie rozprávka.

„Že nedostanete vždy, čo chcete, je niekedy obrovské šťastie. „ (Dalajláma)

Ako dieťa som vyrastala na dedine v dome, kde sa kúrilo drevom. Pamätám sa, ako sme sa vždy zo školy vracali do studeného domu a tak som sa tešila, keď sme sa presťahovali do mesta, do činžiaka. Posledných desať rokov som v dome žila opäť a nakoľko už je iná doba, užívala som si to. Po rozvode som sa rozhodla, že chcem žiť v dome hlavne kvôli môjmu vlčiakovi. Nedávno som si kúpila pozemok v dedine, kde žije moja dcéra. Je tu kľud, krásna príroda, každý každého pozná a mnohí si ani nezamykajú dvere. Pred pár dňami však dedinou otriasla vražda deväťdesiatročnej starenky v jej dome. Už som si svojím rozhodnutím až taká istá nebola. Zamýšľam sa, či je správne, aby nás strach na toľko opantal, že si prestaneme plniť svoje sny. Nemať ďalší vzťah, lebo možno opäť nevyjde, nemať psíka, lebo bude ťažké uniesť jeho stratu ... Je toho toľko, čo mi naháňa strach a tak som sa rozhodla to zmeniť, lebo: „ Zistil som, že odvaha nie je neprítomnosť strachu, ale víťazstvo nad ním. Odvážny človek nie je taký, čo nepociťuje strach, ale taký, ktorý strach porazí.“(Nelson Mandela)

Daj znamenie, áno, či nie, či zmysel má, to trápenie... Pri tejto Darinej skladbe si uvedomujem, ako často som na nejaké čakala a určite nie som jediná. Zotrvávame vo vzťahoch, v ktorých nie sme šťastné, dúfajúc, že sa niekto alebo niečo zmení. V prvom manželstve som dúfala, že môjho manžela zmením. V druhom naopak, že sa nezmení. Nevyšlo to ani v jednom. Trvalo to, ale pochopila som, že sa musím zmeniť ja. Poznáte ten pocit, keď vám je tak dobre, že si prajete nech to trvá navždy. A potom ten, keď sa neviete dočkať konca svojho trápenia. Medzitým sú obyčajné dni, ktoré vnímame ako samozrejmosť. Plytváme časom, ktorý je vzácny, nedá sa zastaviť, ani vrátiť. Nestrácajme ho snahou pochopiť mužov, alebo sa presadiť v ich svete. Veď ten náš je oveľa krajší. Je plný nehy, lásky a porozumenia. Nemusíme prestať snívať. Užívajme si, to čo máme. Byť ženou je úžasné...
Momentálne som single a napriek tomu, že už som babkou, som šťastná a zisťujem, že: „Niekedy plynie život ako krásna melódia a niekedy ako ťažký boj, ale nikdy nezabúdaj, že je len jeden a je tvoj!“ (John Lennon)

Pomaly si zvykám na život v dedine. Našla som si tu úžasnú kamarátku. Pečie skvelé muránske buchty, ktoré vám ukážem, len škoda, že ich nemôžete ochutnať. Pomáha mi ako vie, pokosí pozemok, kde raz hádam bude stáť môj domček... Jej život je o práci a staraní sa o dcéru a dom. Ja sa snažím trošku jej dni spestriť. Vždy keď mám chvíľku, niekam ju vytiahnem. V piatok podvečer po daždi sme si vyšli na prechádzku. Hodinka cesty autom, pol hodinka chôdze a výsledok vidíte aj som mala obavy, či nie je neskoro vyraziť... ale čo, veď žijeme len raz, práve tu a práve teraz, slnko svieti...

Pred pár rokmi som si dovolenkový let krátila konverzáciou s manželským párom z Čiech. Rozplývali sa nad našou krajinou a spomínali miesta, ktoré navštívili. V duchu som sa hanbila, že moje rodisko poznajú lepšie ako ja. Rozhodla som sa s tým niečo spraviť. Dnes je zo mňa milovníčka prechádzok a turistiky. Konečne som pochopila, že najkrajší kút v šírom svete...

Milujem dážď a viem, že nakoľko bolo sucho, mnohí po ňom túžili. Zväčša to býva tak, že cez týždeň je pekne a víkend, ktorí si chceme všetci užiť, je upršaný. Ja som si stihla vychutnať slnečnú chvíľu v príjemnej spoločnosti mojej vernej spoločníčky, ktorá mi asistuje aj pri práci

Rada by som sa s Vami podelila o moje experimentovanie s kváskovým cestom. Začínala som ako každý s chlebíkom. Samozrejme mi chvíľu trvalo nájsť múku, ktorá nám najviac chutí a s ktorou sa aj dobre pracuje. Ďalší pokus boli bagety, ktoré sme si natoľko obľúbili, že chlieb už takmer vôbec nepečiem. Vnúčatá sú zbláznené do tých, kde pridávam semiačka, olivy a sušené paradajky. Nedávno som vyskúšala focacciu a osie hniezda. Vraj super, tak sa teším. Vy, čo ešte váhate, smelo do toho, nie je to náročné, ale rozdiel, čo sa týka trávenia, úžasný
Kváskové fajnoty mi často poslúžia aj pri fotení mojich drevených výrobkov.

Ako deti sme sa chodili kúpať do vedľajšej dediny. Mali sme len jeden bicykel, tak ma sestra viezla a keď jej došli sily: chôdza Neskôr som sa presťahovala do mesta a prestala som k rybníku chodiť. Až po rokoch som sa k nemu vrátila s mojimi vlčiakmi. Nostalgia fungovala na jednotku. Je zvláštne, ako málo občas stačí, aby sme dokázali cestovať v čase. Psíky už bohužiaľ niesu a tak som niektoré miesta prestala navštevovať, lebo bez nich to nebolo ono. Sestra práve absolvovala povinnú karanténu, bola z toho hotová a ja som vedela, že jej pomôže voda Má úžasnú moc, dokáže zmyť a odplaviť mnohé. Teším sa, že to vyšlo, sestra ožila a na chvíľu sme sa cítili ako za starých čias, len o čosi menej spontánne, nakoľko kúpanie sme vynechali

Nedávno ma kamarátka oslovila, aby som jej pomohla prekvapiť našu spoločnú priateľku Zuzku, ktorá mala narodeniny: štyri krížiky a tak sa patrilo niečo väčšie Spolu sme sa rozhodli pre originálne drevené výrobky do jej námorníckeho altánku. Rada v ňom víta u seba dobrých ľudí. Za seba som vyrobila policu zo starých dverí, na ktorú som pripevnila kompasové hodiny. Kamarátka si pre ňu priala úložný diel a skrinku, aby naša oslávenkyňa nemusela všetko vláčiť z domu Chceli sme, aby naše dary boli zo starého dreva, lebo má svoje čaro a aby to boli trošku modré i trošku biele Tretia kamarátka sa postarala o doplnky v prímorskou štýle. Keďže nám komplica robila Zuzkina dcéra, všetko sme stihli pripraviť, kým bola Zuzka u kaderníčky Je úžasné mať priateľov a skvelé, keď im môžete dať najavo ako veľa pre vás znamenajú. Vyčariť úsmev na tvári a radosť v očiach je neopísateľný pocit. Síce sme sa nemohli objať, ale aj to určite čoskoro bude

Vraví sa, že všetko zlé je na niečo dobré. Aj keď vo chvíli, keď to zlé príde, si to nikto nemyslí. Viac ako 15 rokov som pomáhala manželovi budovať firmu, ktorá nakoniec bola veľmi úspešná. Vzhľadom na to sa zmenila naša finančná situácia, bohužiaľ aj priority. Nakoniec to skončilo rozchodom a ja som premýšľala ako ďalej. Mnohé ženy v mojom veku zažili to isté a vedia, že začínať odznova je ťažké. Kamarátka mi vravela: „Teš sa, konečne využiješ svoj čas pre seba.“
No ja som mala pocit, že toho času je priveľa na premýšľanie. Po nejakej dobe som jej dala za pravdu. Venujem sa tomu, čo ma napĺňa a robí šťastnou. Pri výrobe drevených krížov som sa stretla s citátom Jana Pavla II: „Lásku bez kríža nenájdeš a kríž bez lásky neunesieš.“
Našťastie mám tej lásky nadostač a prajem ju aj vám všetkým.