Nedávno sme všetci riešili spoločný problém s názvom Covid. Obdobie spoločenských stretnutí sme vymenili za izoláciu, obdobie bez kaderníčky v mojom prípade nahradilo obdobie klobúkov a dovolenky pri mori sme nahradili návštevou našich hôr, hradov, zámkov a prírody vôkol. Pomaly sa to začalo dostávať do normálu. Slnečné lúče nás pozitívne ovplyvňovali a nakoľko je Slovensko prekrásne, mali sme pocit, že si s našou domovinou vystačíme. Posledné výdatné dažde, ale opäť všetko zmenili. Pohľad na zúfalých ľudí, ktorým vytopilo obydlia, zničilo záhrady na ktorých sa toľko narobili, na polámané stromy, kalamitu na horských cestách, pomyslenie na lesnú zver ... Človek nenachádza slová, zostáva len ľútosť a slzy. Toto je dôkaz toho, že človek mieni ... Preto nestrácajme čas počítaním vrások a kíl navyše, netrápme sa, že prádlo nie je po opratí dosť biele a koláč sa dobre neprepiekol, strih vlasov nie je podľa našich predstáv a všetka práca v domácnosti čaká na nás. Aj keď nie je vždy všetko podľa našich predstáv, nevadí, veď je to život a nie rozprávka.

„Že nedostanete vždy, čo chcete, je niekedy obrovské šťastie. „ (Dalajláma)

Ako dieťa som vyrastala na dedine v dome, kde sa kúrilo drevom. Pamätám sa, ako sme sa vždy zo školy vracali do studeného domu a tak som sa tešila, keď sme sa presťahovali do mesta, do činžiaka. Posledných desať rokov som v dome žila opäť a nakoľko už je iná doba, užívala som si to. Po rozvode som sa rozhodla, že chcem žiť v dome hlavne kvôli môjmu vlčiakovi. Nedávno som si kúpila pozemok v dedine, kde žije moja dcéra. Je tu kľud, krásna príroda, každý každého pozná a mnohí si ani nezamykajú dvere. Pred pár dňami však dedinou otriasla vražda deväťdesiatročnej starenky v jej dome. Už som si svojím rozhodnutím až taká istá nebola. Zamýšľam sa, či je správne, aby nás strach na toľko opantal, že si prestaneme plniť svoje sny. Nemať ďalší vzťah, lebo možno opäť nevyjde, nemať psíka, lebo bude ťažké uniesť jeho stratu ... Je toho toľko, čo mi naháňa strach a tak som sa rozhodla to zmeniť, lebo: „ Zistil som, že odvaha nie je neprítomnosť strachu, ale víťazstvo nad ním. Odvážny človek nie je taký, čo nepociťuje strach, ale taký, ktorý strach porazí.“(Nelson Mandela)

Daj znamenie, áno, či nie, či zmysel má, to trápenie... Pri tejto Darinej skladbe si uvedomujem, ako často som na nejaké čakala a určite nie som jediná. Zotrvávame vo vzťahoch, v ktorých nie sme šťastné, dúfajúc, že sa niekto alebo niečo zmení. V prvom manželstve som dúfala, že môjho manžela zmením. V druhom naopak, že sa nezmení. Nevyšlo to ani v jednom. Trvalo to, ale pochopila som, že sa musím zmeniť ja. Poznáte ten pocit, keď vám je tak dobre, že si prajete nech to trvá navždy. A potom ten, keď sa neviete dočkať konca svojho trápenia. Medzitým sú obyčajné dni, ktoré vnímame ako samozrejmosť. Plytváme časom, ktorý je vzácny, nedá sa zastaviť, ani vrátiť. Nestrácajme ho snahou pochopiť mužov, alebo sa presadiť v ich svete. Veď ten náš je oveľa krajší. Je plný nehy, lásky a porozumenia. Nemusíme prestať snívať. Užívajme si, to čo máme. Byť ženou je úžasné...
Momentálne som single a napriek tomu, že už som babkou, som šťastná a zisťujem, že: „Niekedy plynie život ako krásna melódia a niekedy ako ťažký boj, ale nikdy nezabúdaj, že je len jeden a je tvoj!“ (John Lennon)

Pomaly si zvykám na život v dedine. Našla som si tu úžasnú kamarátku. Pečie skvelé muránske buchty, ktoré vám ukážem, len škoda, že ich nemôžete ochutnať. Pomáha mi ako vie, pokosí pozemok, kde raz hádam bude stáť môj domček... Jej život je o práci a staraní sa o dcéru a dom. Ja sa snažím trošku jej dni spestriť. Vždy keď mám chvíľku, niekam ju vytiahnem. V piatok podvečer po daždi sme si vyšli na prechádzku. Hodinka cesty autom, pol hodinka chôdze a výsledok vidíte aj som mala obavy, či nie je neskoro vyraziť... ale čo, veď žijeme len raz, práve tu a práve teraz, slnko svieti...

Pred pár rokmi som si dovolenkový let krátila konverzáciou s manželským párom z Čiech. Rozplývali sa nad našou krajinou a spomínali miesta, ktoré navštívili. V duchu som sa hanbila, že moje rodisko poznajú lepšie ako ja. Rozhodla som sa s tým niečo spraviť. Dnes je zo mňa milovníčka prechádzok a turistiky. Konečne som pochopila, že najkrajší kút v šírom svete...

Milujem dážď a viem, že nakoľko bolo sucho, mnohí po ňom túžili. Zväčša to býva tak, že cez týždeň je pekne a víkend, ktorí si chceme všetci užiť, je upršaný. Ja som si stihla vychutnať slnečnú chvíľu v príjemnej spoločnosti mojej vernej spoločníčky, ktorá mi asistuje aj pri práci

Rada by som sa s Vami podelila o moje experimentovanie s kváskovým cestom. Začínala som ako každý s chlebíkom. Samozrejme mi chvíľu trvalo nájsť múku, ktorá nám najviac chutí a s ktorou sa aj dobre pracuje. Ďalší pokus boli bagety, ktoré sme si natoľko obľúbili, že chlieb už takmer vôbec nepečiem. Vnúčatá sú zbláznené do tých, kde pridávam semiačka, olivy a sušené paradajky. Nedávno som vyskúšala focacciu a osie hniezda. Vraj super, tak sa teším. Vy, čo ešte váhate, smelo do toho, nie je to náročné, ale rozdiel, čo sa týka trávenia, úžasný
Kváskové fajnoty mi často poslúžia aj pri fotení mojich drevených výrobkov.

Ako deti sme sa chodili kúpať do vedľajšej dediny. Mali sme len jeden bicykel, tak ma sestra viezla a keď jej došli sily: chôdza Neskôr som sa presťahovala do mesta a prestala som k rybníku chodiť. Až po rokoch som sa k nemu vrátila s mojimi vlčiakmi. Nostalgia fungovala na jednotku. Je zvláštne, ako málo občas stačí, aby sme dokázali cestovať v čase. Psíky už bohužiaľ niesu a tak som niektoré miesta prestala navštevovať, lebo bez nich to nebolo ono. Sestra práve absolvovala povinnú karanténu, bola z toho hotová a ja som vedela, že jej pomôže voda Má úžasnú moc, dokáže zmyť a odplaviť mnohé. Teším sa, že to vyšlo, sestra ožila a na chvíľu sme sa cítili ako za starých čias, len o čosi menej spontánne, nakoľko kúpanie sme vynechali

Nedávno ma kamarátka oslovila, aby som jej pomohla prekvapiť našu spoločnú priateľku Zuzku, ktorá mala narodeniny: štyri krížiky a tak sa patrilo niečo väčšie Spolu sme sa rozhodli pre originálne drevené výrobky do jej námorníckeho altánku. Rada v ňom víta u seba dobrých ľudí. Za seba som vyrobila policu zo starých dverí, na ktorú som pripevnila kompasové hodiny. Kamarátka si pre ňu priala úložný diel a skrinku, aby naša oslávenkyňa nemusela všetko vláčiť z domu Chceli sme, aby naše dary boli zo starého dreva, lebo má svoje čaro a aby to boli trošku modré i trošku biele Tretia kamarátka sa postarala o doplnky v prímorskou štýle. Keďže nám komplica robila Zuzkina dcéra, všetko sme stihli pripraviť, kým bola Zuzka u kaderníčky Je úžasné mať priateľov a skvelé, keď im môžete dať najavo ako veľa pre vás znamenajú. Vyčariť úsmev na tvári a radosť v očiach je neopísateľný pocit. Síce sme sa nemohli objať, ale aj to určite čoskoro bude

Vraví sa, že všetko zlé je na niečo dobré. Aj keď vo chvíli, keď to zlé príde, si to nikto nemyslí. Viac ako 15 rokov som pomáhala manželovi budovať firmu, ktorá nakoniec bola veľmi úspešná. Vzhľadom na to sa zmenila naša finančná situácia, bohužiaľ aj priority. Nakoniec to skončilo rozchodom a ja som premýšľala ako ďalej. Mnohé ženy v mojom veku zažili to isté a vedia, že začínať odznova je ťažké. Kamarátka mi vravela: „Teš sa, konečne využiješ svoj čas pre seba.“
No ja som mala pocit, že toho času je priveľa na premýšľanie. Po nejakej dobe som jej dala za pravdu. Venujem sa tomu, čo ma napĺňa a robí šťastnou. Pri výrobe drevených krížov som sa stretla s citátom Jana Pavla II: „Lásku bez kríža nenájdeš a kríž bez lásky neunesieš.“
Našťastie mám tej lásky nadostač a prajem ju aj vám všetkým.