Príbeh o kĺbku a rukách svetla
Kdesi v tichom kraji ,v srdci lesa žila žena, ktorá nosila vo vrecku kĺbko. Nebolo to hocijaké kĺbko – bolo utkané z nití smútku, zabudnutých sĺz, slov, ktoré nikdy nemohla vysloviť, a dotykov, ktoré jej chýbali. Každý deň ho nosila so sebou, hoci bolo ťažké a občas sa v ňom zamotala.
Jedného dňa našla malý domček pod starým dubom. Vošla dnu. V miestnosti sedela iná žena – v očiach mala ticho a v dlaniach svetlo. Nepýtala sa veľa, len ukázala na prázdnu stoličku oproti sebe. A žena s kĺbkom si sadla.
Chvíľu ticho sedeli, pozerali si do očí. Potom žena svetla natiahla ruku. Jemne, s veľkou úctou, uchopila jeden koniec kĺbka. Nepretŕhala ho,len ho začala pomaly, trpezlivo odvíjať. Každý kúsok nitky, ktorý rozvinula, bol ako spomienka, ktorá sa mohla konečne nadýchnuť.
Keď sa nitka začala triasť, žena jej podala servítku. Nie ako niečo, čo „utrie“ bolesť, ale ako dôkaz, že aj slzy sú sväté. A potom ťahala ďalej. Každý uzlík, ktorý našla, neroztrhla – len sa ho dotkla a čakala, kým sa sám uvoľní.
A kĺbko sa zmenšovalo. Nie preto, že by ho niekto zobral. Ale preto, že už nemuselo byť skryté , že bol pri nej niekto, kto vedel uchopiť správnu nitku, aby klbko nepichlo skrytou ihlou ....
Na konci sedenia žena s klbkom zistila, že sa jej ľahšie dýcha. Neodišla bez bolesti – ale odišla s vedomím, že jej bolesť niekto videl, počul a držal v bezpečí.
O Maríne a Rabii
Kedysi dávno, v tichom prímorskom mestečku, žila Marína – žena, ktorá v sebe pestovala pokoj ako iní bazalku na okne. Život jej priniesol mnoho bolesti a ťažkých strát, no nezanevrela naň. Rozhodla sa vyťažiť zo zvyšku to najkrajšie a najlepšie pre seba. Všetku bolesť premenila na pokoj a sebalásku – tak vzácnu a potrebnú, že ju opatrovala ako najkrajší kvet.
Jej domček mal vždy otvorené okná, kávu na sporáku a mäkký vankúš pripravený pre každého pocestného človeka .
Jedného dňa do jej života vplávala Rabia. Spočiatku ako príjemný vánok – trochu hlučná, trochu nepredvídateľná, ale zábavná. Marína si myslela, že našla spriaznenú dušu. Lenže časom zistila, že Rabia neprinášala čerstvý vietor, ale skôr občasný hurikán s túžbou po cukre, káve a vypožičaných dáždnikoch, ktoré sa nikdy nevrátili.
Rabia prichádzala, keď jej došiel čaj, nálada alebo vnútorný pokoj. Odpoveď na Maríninu správu? Len ak mala silný signál zo svojej planéty. No keď Marína písala o svojich radostiach, smútkoch či len tak – odpoveď neprišla. Ticho. Možno slabý signál. Možno ešte slabší záujem...
Až raz, po dlhom období ticha, zazvonila Rabia pri dverách. Bez pozvania. Ako poštárka s balíkom povinností, ktorý si Marína nikdy neobjednala. Naplánovala im víkend ako prázdninový balík – len zabudla, že Marína si už jeden zaplatila: s knihou, dekou a svätým pokojom.
Marína ju pohostila. Ako vždy. Avšak keď Rabia odišla, nezostal po nej vôňavý spomienkový dym – len pocit, že niekto opäť vošiel do jej priestoru v topánkach plných piesku a nezavrel za sebou dvere.
O krehkej Víle a starom Dube
V hlbokom tichu zeleného lesa, kde ranné hmly tancujú s lúčmi slnka, žila Víla, krehká bytosť zrodená z rosy a šepotu vetra. Jej srdce bilo podľa rytmu prastarých piesní Zeme, ktoré väčšina tvorov dávno prestala počúvať. Vnímala listy, ktoré plakali pri búrkach, aj kamene, ktoré si pamätali smiech dávnych tvorov . Svet bol pre ňu živý, jemný, zraniteľný,citlivý a krásny.
Nebola úplne sama. Mala pri sebe dvoch malých škriatkov, synov stromu, ktorým z lásky odovzdávala svoje videnie sveta. Aj keď boli hluční, hraví a plní života, každý večer si líhali k jej komôrke , aby si vypočuli jej rozprávky — o tom, ako aj pád listu má svoj význam ako potrebná je ranná rosa ,či aké doležité sú všetky lesné stvorenia . Milovali ju celým svojím bytím , lebo cítili a videli les rovnako ako ona .
Jej domovom bol starý,mohutný , múdry Dub. V jeho dutine našla útočisko. Dub bol silný, pevný, ochraňoval ju pred búrkami. No niekedy, keď rozprávala o tanci hmyzu alebo o smútku osamelej borievky, Dub mlčal. Nie preto, že by nechcel rozumieť — ale preto, že bol stvorený z iného dreva. On chránil — ona cítila. A obaja sa učili žiť v tieni i vo svetle toho druhého.
V hlbokom kúte lesa žila aj Staršia Vrbová bytosť, z ktorej tela tiekla voda lásky a oddanosti. To bola matka Víly — jej miazga, jej koreň. Vrbová bytosť ju milovala, ohýbala sa k nej vo vetre, chránila ju pred ostrým svetlom. Ani ona však napriek celej svojej láske, niekedy nechápala, prečo Víla plače, keď spadne rosa z listu. No chránila ju — ticho, neviditeľne, neochvejne.
Víla niekedy chodila sama do lesa a kládla si otázky: ,,Prečo som iná? Prečo neviem byť tvrdá ako kôra? Prečo sa rozpadnem, keď vietor príliš silno fúkne?"
A vtedy k nej zavialo svieži vánok z neba, ktorý povedal:
Aj takto obcas vyzera uspavanie 4r 🙏🏻😂 Tomi , daj si pyzamko , Ideme spinkat...
T: Nechcem spinkat, nechcem obliect, chcem Byt holy..
Oblec Sa a nepapuluj!
T: Chcem papuvat...
Nepapuluj maminke , To nie je Pekne!
T: To je perfektny papuvat maminke 😱🙈😂
Kohútik jarabý 😅😊🐔
Jablkové ruže s čokoládou 😋
Šalamúnov koláč 😊
Sladkomil Čokoslav a biela víla
Milé/Milí používateľky/používatelia (aby som nediskriminovala mužov ,čo sú tu ) modrého koníka!
Mojou úlohou je napísať článok o testovaní sladkého dezertu Panna Cotta, ktorý má svoj pôvod v Taliansku. V preklade to znamená "varená smotana ". Názov je odvodený od spôsobu prípravy:
"Varíme smotanu s cukrom na miernom ohni, kým sa cukor nerozpustí. Medzitým si namočíme želatínu do malého množstva vody, asi na 3 minúty. Želatínu vložíme (bez vody) do smotany a stále miešame, kým sa želatína nerozpustí. Pozor, ako každá želatína sa nesmie variť. Udržujeme asi na 80 stupňoch Celzia... Keď je všetko rozpustené, vylejeme do formičiek a necháme vychladnúť pri izbovej teplote, neskôr v chladničke stuhnúť . "
Mne sa však pošťastilo vyhrať hotový polotovar od firmy Rajo v krabičke.
Keď som našla správu na konik_testuje , tak som hneď napísala komentár, lebo ma to zaujalo Potešila ma možnosť vyskúšať niečo nové, po čom by som pravdepodobne v obchode nesiahla, keďže som to nepoznala. Keď kuriér dorazil a ja som si otvorila balíček, najväčsím prekvapením pre mňa boli formičky od Tescomy, ktoré som nečakala. Môjho manžela, ako milovníka všetkého sladkého, najviac potešilo až samotné ochutnávanie...
Rozhodla som sa pridať krátku "básničko- rozprávku", ktorú som si vymyslela pre ozvláštenie - preto takýto názov článku.
Dnes som si tak zaspomínala na jedného milého pána ,ktorému som robila opatrovateľku v rodine 🙂 mal vždy vtipné hlášky a nemal v láske hlavne ženu svojho jediného syna 🙂 Moment ,keď som sa nevedela prestať smiať :D
Sedeli sme s dedkom(r94 ) na terase a okolo nás šli jeho syn ,nevesta a ich deti 4 ( už dospelí) v plavkách dole do bazéna .... Keď zašli dole ,dedko mi hovorí : ,, Keby som pred 50 rokmi vedel , že budem mať rodinu hrochov ,tak postavím väčší bazén !" 😂
Večerné čítanie na pobavenie :D budúcnosť niektorých dnešných párov :D
(zdroj internet) ..........
AKO SOM SA ZAĽÚBIL DO VAŠEJ MAMY...
Na ten deň nikdy nezabudnem. Stála na zástavke MHD a ja som išiel okolo na svojom BMV. Musela cítiť na sebe môj pohľad, lebo zdvihla zrak ,keď som spomaľoval ,aby som si ten pohľad uchoval v pamäti čo najdlhšie. Žmurkla na mňa 4D mihalnicami a mne sa zastavilo srdce. Takto majstrovsky narábať so 150 gramovými viečkami som ešte nikdy nikoho nevidel. Musel som zastaviť a osloviť ju..... Vidieť to tetované obočie zblízka..... Oplatilo sa... Ten úsmev.... To vám poviem... Oslepili ma krásne biele zuby - odtieň POLAR WHITE, mala okolo seba nádhernú žiaru. Už pri pozdrave som si všimol, ako sa jej chutne, až rozkošne natriasa botox v puse vždy, keď vyslovila písmeno P (potešil som sa - som Peťo.. 🙂 Hneď som si predstavil, ako šedivý sedíme pri dome a ona po miliónty krát vyslovi moje meno s tým botoxovým chvením a ja sa do nej po miliónty krát opäť zaľúbim... )... Slovo dalo slovo a ani sme sa nenazdali a už sme to spolu ťahali mesiac. Vždy ma niečím novým prekvapila, napr. po 5-tich týždňoch mi povedala, že ide do fitka, skoro som odpadol - sme spriaznené duše.. Veľmi ochotne som jej vždy raz za mesiac - po návšteve fitka, vyprázdňoval mobil plný selfíčok medzi "sériami". Bola dokonalá. Nočné ťukanie 6 centimetrovým akrylovým nechtom do telefónu pri filtrovaní horespomínaných fotkách ma rýchlo uspávalo -; vedela čo na mňa zaberá. A ráno mi ukázala výsledok, poviem vám, mal som najkrajšiu babu v meste.. Často ma zvykla prekvapiť (asi 3 krát týždenne) a pozvala ma na dobrý obed. Samozrejme som ju ako správny gentleman, nenechal nikdy zaplatiť - veď sa jej chúďaťu nedarilo zohnať zamestnanie adekvátne ohodnotené jej schopnostiam. Tak sa snažila, dokonca mi nastavila portál PROFESIA ako domovskú stránku.. A keď mi chcela najviac vyjadriť lásku, navarila mi.... Doteraz mám tú úžastnú chuť na jazyku. ...Robila veľké pokroky... Bolo to presne po roku a pol keď sa jej podarilo úplne presne odhadnúť množstvo vody pri príprave chutného pokrmu od Maggi- Kuře na paprice (nemal som doma odmerku znázorňujúcu 3/4 l, takže som ju úplne chápal).. Miloval som ako každé ráno vstávala o hodinu skôr, aby sa namaľovala - chcela mi dať najavo, že pre mňa musí byť vždy najkrajšia... Už zvládala nanášanie ôsmych rôznych druhov make-upu a krycích krémov za menej ako 35 minút. A to nehovorím o jej talente rozoznať v jednom odtieni 11 rôznych farieb (pre mňa boli všetky rovnaké).. S týmto darom doviedla svoje nanášanie očných tieňov k dokonalosti. S jej kamarátkami som si výborne rozumel. Obdivoval som jej snahu pomáhať ľuďom. Brat jej najlepšiej kamarátky sa rozišiel po 3 rokoch, o ona tu bola pre neho. Stačil jej jeden telefonát a ona neváhala bleskovo sa namaľovať, nahodiť, a išla mu robiť spoločnosť - bútľavú vŕbu - ako to ona nazývala.. Vždy odchádzala so slovami: aspoň si kľudne môžeš zahrať Play-ko, ja sa tomu strieľaniu aj tak nerozumiem... A ja som mal 4 hodiny úplne pre seba, proste sa snažila udržať si v bežných dňoch aj "čas pre seba" .. A poznala ma, vedela že dám prednosť play-ku pred depresívnymi pohovormi pri poháry vínka.. Každý sme si išli svoje... Ona síce humánnejšiou cestou, ale aj tak.... Musíte, tak isto ako ja, vedieť, že nezaľúbiť sa do nej bolo takmer nemožné. Ten deň na zástavke mi zmenil život...................................................
Jeden #vtip na dnešný deň 😂
Príde muž do krčmy a hovorí si:
- ,,Niektoré veci sa nedajú vysvetliť.Niektoré veci sa nedajú vysvetliť. Krčmár, nalej poldeci. "
Keď si to tak povie už po piaty krát, krčmára to naštve a hovorí:
- ,, Ak mi nepovieš, prečo v kuse hovoríš, že niektoré veci sa nedajú vysvetliť, tak ti už nenalejem. "
- ,,No dobre. Ako každé ráno, idem do maštale podojiť kozu a ona potvora stále kopala nohou... tak som jej ju priviazal o stĺpik. No ,ale ona začala kopať druhou nohou, tak som jej ju taktiež priviazal o druhý stĺpik. A keď sa začala oháňať chvostom, tak som si dal dole opasok a priviazal som jej ho o hák na strope. A čo čert nechcel, ako som bol tak otočený koze, spadli mi nohavice a do maštale vošla moja žena..no a niektoré veci jednoducho nevysvetlíš ! "
Táto úvaha má dnes ,,dostala" 😀 (z netu)
Našla som na nete ,inak sa tu rehocem :D
,,Betarka babka
Bank of Canada Jedna malá starenka prišla jedného dňa do Bank of Canada a priniesla so sebou vrece plné peňazí. Prezident sa jej vtedy spýtal, koľko chce teda uložiť a ona povedala: „165.000 dolárov“ a hodila vrece na stôl. Prezident sa samozrejme zaujímal, ako prišla k takému množstvu peňazí, a tak sa jej spýtal: „Pani, prekvapuje ma, že si nosíte u seba všetky tieto peniaze. Ako ste k nim prišli?“ Stará pani odpovedala: „Stávkovala som.“ Prezident sa jej zase spýtal: „Stávkovali ste? O aký druh stávkovania išlo?“ Stará pani odpovedala: „Napríklad, stavím sa o 25.000 dolárov, že sú vaše gule hranaté.“ HA! zasmial sa prezident: „To je hlúpa stávka. Nemôžete nikdy vyhrať stávku tohoto typu!“ Stará pani ho teda vyzvala: „Takže prijímate moju stávku?“ „Iste,“ povedal prezident: „stavím 25.000 dolárov, že moje gule nie sú hranaté!“ Stará pani teda povedala: „Kedže ide o toľko peňazí, môžem zajtra priviesť o 10.00h. svojho advokáta ako svedka?“ „Samozrejme!“ povedal dôverčivý prezident. Tej noci bol kvôli tej stávke prezident naozaj nervózny a strávil veľa času pred zrkadlom kontrolou svojich gulí, otáčajúc sa neustále napravo a naľavo. Kontroloval ich pozorne pokiaľ si nebol istý, že nie je absolútne možné, aby jeho gule boli hranaté a že vyhrá stávku. Na druhý deň ráno, presne o desiatej, sa ukázala stará pani aj s advokátom v kancelárii prezidenta. Predstavila advokáta a zopakovala stávku: 25.000 dolárov, že prezidentove gule sú hranaté! Prezident znova prijal stávku a stará pani navrhla, aby si dal dolu nohavice, aby všetci mohli vidieť. Prezident súhlasil. Stará pani gule pozorne prehliadla, a potom sa spýtala, či sa ich môže dotknúť. „Tak dobre, veď 25.000 dolárov je kopa peňazí, takže verím, že si musíte byť absolútne istá.“ V tej chvíli si všimol, že si advokát ticho tlčie hlavu o stôl. Prezident sa spýtal starej pani:“Čo sa sakra robí s vaším advokátom?“ Ona povedala:“Nič, okrem toho, že som sa s ním stavila o 100.000 dolárov, že dnes ráno o desiatej budem mať vo svojich rukách gule prezidenta Bank of Canada.“
Nepečená dobrotka 🙂 :* jednoduché aj pre ,,gazdinky začiatočníčky " .... ,,krémeš z ,,bebe" keksov "
