Kamoška menom Úzkosť

Kamoška menom Úzkosť

PS: Neprišla som ťa vystrašiť. Len ti pripomenúť, že si zase zabudla dýchať....

Vraví sa, že kto má psa, nikdy nie je sám. Ja mám Úzkosť. Netreba ju venčiť, nehrýzla by (možno 🙂 ), ale zato má výborný apetít na pokoj.Najradšej si ho dáva na raňajky, hneď po tom, ako sa zobudíš a ešte ani nevieš, či si človek alebo len káva v procese. A neodíde, keď jej povieš „choď preč“.Naopak. Práve vtedy si vyzuje topánky,sadne na gauč a s výrazom starostlivej známej sa spýta:

„Tak čo… pamätáš si, keď si neodpísala na ten e-mail? Nemyslíš, že si ho mala poslať skôr?

A čo ak si teraz myslia, že si neschopná?“ 🙂

Prvá zmienka o nej Rok: približne 1996

Ja: šesťročná, stojím na pódiu a recitujem báseň o jari

Mozog „Zabudneš text. Všetci sa budú smiať.Aj teta Helga. A to už nikdy neprežiješ.“

Telo: ruky nevedia, kam patria, dych sa skracuje, nohy sa trasú a jar sa rozhodla, že dnes nepríde....Takto sa predstavila. Bez pozvania.A potom už mala pocit, že u mňa  býva.

Keď je v pohode...

Vie byť aj užitočná, to jej treba uznať. Pomáha vybaviť veci načas. Pripomína ti, že „čo ak niečo zabudneš“, takže máš náhradný sveter, powerbanku, suché ponožky,  paralen a plán B, C aj preventívny plán D (pre prípad, že by si zlyhala už pri pláne A).

Motivuje ťa byť výborná. Nie preto, že chceš, ale preto, že sa bojíš byť nedostatočná. Taká milá motivácia. Trochu pasívno-agresívna, ale stabilná....

Keď sa spojí s PMS

Stretneš  známeho. Nepozrie sa na mňa pol sekundy dlhšie, než by si chcela, a už to ide:

„Prečo sa nepozrel

Urobila si niečo zle?

Pamätá si ešte tú jednu vetu z roku 2011?

Nenávidí ťa?“

Správa bez smajlíka = istá  výčitka.

Správa zakončená bodkou = konflikt.

Správa bez odpovede = osobná katastrofa.

Každý tlkot srdca znie ako melódia  z lacného hororu, kde hrdinka ešte netuší, že problém nie je dom, ale jej hlava.

Jej obľúbené hlášky

„A čo ak sa to pokazí?“

„Určite si niečo zabudla.“

„To nestačí. Urob viac.“

„Prečo si práve teraz v pokoji? Nie je to podozrivé?“

„Už teraz meškáš.“

„To nezvládneš.“

(Klasika. Greatest hits.)

A teraz vážne.Ale len trochu....

Úzkosť nie je nepriateľ. Je to len veľmi prehnane snaživá časť mozgu, ktorá ťa kedysi chránila pred tigrom.

Lenže dnes žiješ v paneláku, nie v džungli. A tvoja tigrica má podobu vlastnej predstavy zlyhania, trápnej odpovede alebo zle zvolenej formulácie v e-maile...

Tak som sa s ňou prestala hádať. Lebo hádať sa s úzkosťou je ako vysvetľovať panike fakty. Nepomáha. Len má viac argumentov. Namiesto toho som si k nej sadla a povedala:

„Ďakujem, že si sa prišla spýtať, či som v poriadku.

Naozaj. Ale dnes mám plán: čaj,knihu , deku a pauzu. Ak chceš, môžeš tu zostať. Len potichu. A bez komentárov... ak má chceš desiť ,tam sú dvere ....

Ona si povzdychne. Trochu sa urazí. Ale zostane.

Nie ako nepriateľ, skôr ako zvláštna spolubývajúca,

ktorá mi síce občas lezie na nervy, ale pripomína,

že mi  na veciach záleží.

A možno… možno to zatiaľ úplne stačí....