Rieka

Občas do nášho života vstúpia ľudia, ktorí prídu potichu, no zanechajú stopu silnejšiu než čokoľvek, čo by sme si dokázali predstaviť. Nie vždy ich prítomnosť chápeme hneď , no časom zistíme, že boli oporou vo chvíľach, keď sa všetko iné zdalo stratené. Tento text je o niekom, kto dokáže prísť so svetlom do tmy iného človeka.

-------

Na začiatku som stála na okraji skaly. Podo mnou hučala divoká rieka — búrlivá, nepredvídateľná, presne ako všetko, čo som v sebe tak dlho držala pod  svojou hladinou. Ona,  tá, ktorej slová dokážu hojdať dušu ako loďku v tichom prístave , sa na mňa pozrela s pokojom, ktorý som v sebe nikdy nepoznala, a povedala len:„Buď silná. Dôveruj rieke.“ Zrazu ma prudko sotila.

Zrútila som sa do prúdu vlastných tieňov. Vnútorné víry ma stiahli — nepoznané, zabudnuté, nechcené. Každá vlna niesla niečo, čo som si nepriala znovu cítiť. Bolo to, akoby rieka rozprávala mojím najhlbším mlčaním. A ja som si myslela, že ma tam nechala samú. Že ma len hodila do vody a bez jediného obzretia odišla. No mýlila som sa...

Keď som konečne našla odvahu povedať jej, ako sa cítim , že sa len zúfalo snažím neponoriť, neutopiť,  vtedy som si všimla, že celú dobu plávala vedľa mňa. Nevtieravo. Ticho. S pripraveným záchranným kolesom v ruke. Nie preto, že by neverila, že to zvládnem,  práve naopak. Vedela, že to dokážem,no  ak by som nedokázala... bola predsa  tam. 

Jej hlas, mäkký ako mach pri brehu, sa stal mojím vnútorným kompasom. V každej búrke, v každom ponorení, v každom nádychu. Nie rozkaz, nie tlak ,  len jemné, láskavé pripomenutie: „Zostaň. Dýchaj. Máš na to. Hovor k sebe nežne, ako k niekomu, koho miluješ. Dopraj si čokoľvek, čo ti vráti farby, kým prejdeš tmou.“

Bola pri mne aj vtedy, keď som si myslela, že už nevládzem. Keď ma prúd rieky stiahol na dno. Keď sa svet zdal prázdny, keď vo mne nezostalo nič,  než ticho a každý nádych bodal ako ostrý kameň. Vtedy hodila lano — nie silno, nie dramaticky — len tak, aby som ho mohla zachytiť, keď budem pripravená...

A bola tam aj v tých najtichších chvíľach a miestach. Tam, kde netreba slová, kde je len čistá, úprimná láska. Stačil jej pohľad, úsmev, prítomnosť... Jednou rukou držala svet v rovnováhe. A druhou — mňa.

Občas mám pocit, že bola odpoveďou na modlitbu, ktorú som ani nevedela vysloviť. Ako anjel, čo neprišiel s krídlami, ale s pochopením.Ako tiché požehnanie, ktoré ma učí vrátiť sa k sebe samej...

Neviem si ešte predstaviť deň, keď sa naše cesty rozdelia. Ale dnes viem, že rieku už poznám. A viem aj to, že hlas, ktorý ma naučila počuť, zostane vo mne. A bude so mnou plávať — navždy....