Joj, ja mám hrôzu z takých tvorov
Toto je článok zo Záhradkára... Mám záhradu v Bratislave, a tak nie je výnimočné, že v nej občas objavím modlivku. Vždy ma to poteší, lebo týmto živočíchom sa darí hlavne v čistom prostredí.
Modlivka zelená (Mantis religiosa) je jediná z asi 1 800 druhov modliviek, ktorá žije na území Slovenska, a to predovšetkým v jeho južných častiach. Patrí medzi chránené živočíchy.
Pozorovať modlivky vo voľnej prírode je možné od konca augusta až do príchodu mrazov, keď dokončujú zvliekanie a stávajú sa z nich dospelé jedince. Žijú totiž skrytým životom, a hoci patria medzi náš najväčší hmyz (dosahujú dĺžku 42 až 75 mm), natrafiť na ne nie je až také bežné.
Zaujímavosti
Modlivka má zaujímavé oči, sú veľké a každé sa skladá z 30 000 častí. Vidí nimi aj za seba, takže zbadá každú korisť či nepriateľa. Sú to dravce, živia sa lúčnymi koníkmi, ale aj pavúkmi, muchami, motýľmi či iným hmyzom. Pri love sa spoliehajú na svoje maskovacie sfarbenie a tvar tela. Trpezlivo čakajú dlhé hodiny na vhodnú korisť, ku ktorej sa potom priblížia veľmi pomaly a nenápadne trhavými pohybmi až na vzdialenosť, na akú dosiahne prednými nohami. Tie sú premenené na uchopovací orgán s ostňami, z ktorého niet úniku... Svoju korisť vždy začína požierať od hlavy, aby sa nehýbala.
Rozmnožovanie
Samičky koncom leta kladú niekoľko stoviek vajíčok do vakovitého útvaru, ktorý na vzduchu rýchle tuhne na hnedastú hmotu. Obyčajne býva upevnená na nižšej vegetácii alebo kameni. V nej vajíčka prezimujú a na jar sa z nich liahnu mladé modlivky. Dospelé jedince po príchode prvých mrazíkov hynú.
Malé modlivky sa počas leta niekoľkokrát zvliekajú (zbavujú starej a malej kože), až kým nedosiahnu dospelé štádium charakteristické plne vyvinutými krídlami. Majú dva páry krídel – predné sú kožovité, zadné blanité. Samce pomocou nich chvíľkovo lietajú, samice sú na let priťažké, lebo sú väčšie ako samce.
Menia farbu
Každá modlivka dokáže meniť svoju farbu. Robí to preto, aby splynula s okolitým prostredím. Farbu však mení len prvý deň po zvliekaní, farebne sa prispôsobí okolitému prostrediu. Zväčša bývajú zelené, hnedé či žltkasté. Žijú samotársky a je u nich vyvinutý kanibalizmus, pretože neznesú vo svojej prítomnosti jedinca rovnakého druhu – potravinového konkurenta. Známe je aj to, že samička po párení skoro vždy samčeka zožerie.
My ich mame na zahrade vela..zelene aj hnede...behaju na po fasade domu...viem, ze su uzitocne...napriek tomu ich neznasam..uz ma par krat sekla...mame ich casto v okrasnej trave
@erikavesela Verím, že napriek všetkému dobrému o sa o nich vie, nieje asi nič príjemné keď sú premnožné..
Aj u nás sme ju pár krát videli. Keby to na mňa vyliezlo tak neviem 😀