Nie je matka, ako matka

Týmto článkom by som chcela zložiť poklonu ľuďom,

ktorí okolo mňa za každých okolností stáli,stoja a navždy stáť budú!!

18.04.1992 - Biela sobota - deň kedy som uzrela svetlo sveta....

Máj 1993 - zlomový okamih, kedy sa žena, ktorá ma porodila rozhodla, 

že úloha matky pre ňu jednoducho nie je...

Toto medziobdobie si logicky vôbec nepamätám...

No z rozprávania druhých som zažila to, čo väčšina novorodencov zažije až v puberte.. 

Pred svojimi prvými narodeninami som sa ako kráľovná vozila v kočíku

 na dedinské zábavy a namiesto mlieka vo fľaške som tam mala naliate víno.

 Každú zábavu som prišla domov s iným chlapom, ktorý ma s kočíkom doviedol domov...

A biologická matka prišla neviem kedy...... 

Bývali sme po jej skrachovanom manželstve u jej rodičov. - mojich starkých

Moju sestru z prvého manželstva nechala na výchovu bývalému manželovi. 

A keď prišla tehotná, nikomu nepovedala, s kým, kde, čo a ako....

No a potom prišiel ten máj 1993 kedy ONA (fakt neviem, ako ju oslovovať) povedala,

 že ide na poštu a pár rokov sa neukázala. 

Moja babka sa vtedy rozhodla, že si ma nechá a začali sa súdne naťahovačky... 

Keďže ONA bola nezvestná, zverili ma do pestúnskej starostlivosti starých rodičov. 

Babka mala vtedy 63 rokov a ja som vraj bola veľmi zlé a nekľudné dieťa...

 Ani sa nečudujem, po tom roku prežitom v jej starostlivosti....

O pár rokov (mohla som mať štyri) prišla ako neviniatko a doniesla

 mi misku na polievku. Bola som veľmi šťastná, že ju vidím. 

Myslela som si v mojej malej hlavičke, že to tak má byť. 

Že to takto funguje všade a maminky chodia navštevovať svoje detičky... 

Začala chodiť častejšie a ja som bola veľmi šťastná. 

Myslela som si, že si ma vezme k sebe a budeme rodina... 

Vo svojej naivnej hlavičke som si myslela, že chodí za mnou... 

Až neskôr som zistila, že chodila za babkou pýtať a kradnúť si ďalšie a ďalšie peniaze.

A babka jej ako správna mama vždy všetko uverila a dala. 

Predsalen, bola to jej jediná dcéra. Vytúžená dcéra. 

Potom sa zase odmlčala a prišla asi za rok... S malým krásnym voňavým batôžkom.. 

A ja som mala bračeka... 

Chodila sa k nám ukrývať, vraj ju jej súčasný priateľ fyzicky a psychicky týral...

Ani sa tomu nečudujem, keď sa obaja spolu naslopali a potom im obidvom preskakovalo.

Pokiaľ viem hrávala aj automaty a mala kopec dlhov... 

A vždy nám v dome mizli peniaze... 

Po nejakom čase zase otehotnela a porodila ďalšieho chlapčeka. 

Znovu prišla k nám aj s dvoma deťmi. Bývali u nás asi rok. 

Ten rok bol najkrajší, aký si pamätám.

 Hrávala som sa s bráškami každý deň, mala som pocit, že mám rodinu... 

no zrazu museli odísť (stále mizli peniaze a starý rodičia to už nevydržali). 

Chvíľu bývala v jednom podnájme v jednom meste. 

Vzala si na letné prázdniny aj mňa... Aká som bola šťastná... 

Ale veľmi často som zostávala s malými bratmi v noci sama... 

Najmladší mal epilepsiu a ja som sa ako 10 ročná o obidvoch krpcov starala... 

už si ani nepamätám ako to skončilo, no viem, že chalanov som vtedy videla naposledy.

Vzala ich socialka a ja som sa vrátila k starkým. 

Bolo to pre mňa veľmi ťažké, spadli mi všetky predstavy a všetky sny. 

Samozrejme sme bývali na malej dedine a povesť mojej mamy sa rýchlo rozšírila. 

Kto si to odniesol?Samozrejme, že ja. 

Veľa detí malo zakázané sa so mnou kamarátiť,nosili do školy výstrižky z novín,

kde bola ONA hľadaná políciou a vešali to na hlavnú nástenku. 

Vždy som bola akoby zľaknutá a neznášala som školu aj napriek mojim perfektným známkam. 

To sa neskôr podpísalo na mojom pravidelonom záškoláctve.

Potom prišla ešte raz. Už som bola väčšia. Bola tehotná. Znovu....

Posledného brata nechala u kamarátky asi dva týždne po pôrode. Nikdy som ho nevidela. 

Potom sa už nevrátila, kedže toho mala už za ušami veľa a do väzenia

 sa vrátiť nechela - (sedela tam rok za neplatenie vyživovacej povinosti)

Odišla za hranice... Nikto sme o nej nič nevedeli. 

Ja som prežila moju pubertu od 13 stich rokov, kedy som si odžila svoje... 

hľadala som spriaznenú dušu, niekoho, kto ma bude chápať. 

Chcela som tak veľmi niekoho, kto ma bude milovať. Mala som kopu chlapcov. 

No všetci si mysleli, že som ako ONA. 

Jej tieň ma sprevádzal dlho, veľmi dlho....

V 16- tich som stretla môjho už terajšieho manžela, ktorý vo mne videl niečo iné, 

ako všetci doposiaľ! A ja som bola konečne šťastná.

 Ďakujem mojej láske, že mi ukázal, že život vie byť aj krásny 🙂

Ešte sa na chvíľu vrátim k nej. V máji 2009 mi zomrel dedko.

Prišla na jeho pohreb, no nekúpila ani veniec! 

Vtedy som sa s ňou o všetkom porozprávala. Výhovorky, samé výhovorky... 

On/ona mi do*rali život, on/ona za to môže... 

Nikdy neprevzala za svoje činy zodpovednosť sama. 

No ale v ten deň som sa dozvedela meno svojho otca. 

Kontaktovala som ho a môžem povedať, že máme v celku dobé vzťahy aj

 keď ma určite pochopíte ale ako otec a dcéra to asi nikdy nebude....  

Tie stratené roky nám proste unikli a už to nikdy nebude také, aké to mohlo byť.

A moji súrodenci? No pokiaľ viem, je nás 5. 

Každý máme iného otca. So staršou sestrou som sa stretla len raz. 

Má svoj život, ako každý z nás. Ešte som vypátrala jedného brata a som rada, 

lebo sa dostal do skvelej rodiny kde mu nič nechýba.

Na ostatných som bohužiaľ šťastie nemala a vôbec neviem, čo s nimi je... 

No verím, že nám to je určené raz sa všetci stretnúť ako rodina...

No najväčšia vďaka patrí mojej babke, ktorá sa o mňa vzorne 

starala a dala mi všetko, čo som potrebovala. 

Nikdy mi nič nechýbalo a zato som jej veľmi, veľmi šťastná.

Teraz čakáme naše prvé bábätko a ja mu každý deň opakujem,

 že sa mu budem snažiť byť tou najlepšou maminkou na svete. 

Lebo to, čo urobila ona, sme si ani jeden nezaslúžili. 

No chvalabohu sú okolo nás anjeli bez krídel, ktorí nám pomáhajú.

A viete čo? Život je krásny a ja ho miluje presne taký, aký som ho mala... 

Lebo za ten čas ma naučil toľko, koľko mnohý ešte v tridsiatke nepochopia- silu lásky a rodiny!!

Ak ste sa dostali až tu, tak vám veľmi pekne ďakujem za prečítanie a prosím

vážte si čo máte, či už svoje maminky či detičky. 

Lebo nič nie je dôležitejšie ako rodina 🙂