Kedy a ako často dávať deti na brucho

Poloha na brušku je pre deti veľmi dôležitá. Približne od piateho mesiaca, kedy sa deti otáčajú z chrbta na brucho, sa celý vývoj začne odohrávať len z tejto polohy. A preto je potrebné, aby deti polohu na bruchu dobre poznali, vedeli v nej vydržať dostatočne dlhú dobu, a aby sa im tam hlavne páčilo. V pôrodnici často mamičkám radia, aby deti na brucho nedávali z dôvodu syndrómu náhleho úmrtia, či vdýchnutia vlastných zvratkov. Určitá opatrnosť je na mieste u novorodencov (do konca 1. mesiaca), ktorí ešte sami nevedia otočiť hlavičku na bruchu. Ale aj v tejto dobe môže byť bábätko niekoľkokrát denne na bruchu pod dohľadom matky. Nie je tak dávno doba, keď všetky deti od narodenia vyrastali v polohe na bruchu.

Kedy začať deti pokladať na zem

Medzi tretím a štvrtým mesiacom je vhodné začať nechávať deti často na tvrdej podložke, kde sa môžu dobre oprieť a voľne pohybovať. Z hľadiska bezpečnosti je najvhodnejšia zem. Ak máte doma chladnejšie, možno použiť hraciu deku, penové puzzle či kusový koberec. Hrazdičku dávajte len občas, lenivejší deti sa rady len pozerajú a nesnažia sa uchopiť vzdialenejšiu hračku. Fixácia v ležadle dieťaťu neublíži, ak tam bude tak 10% času. V inom prípade (nad 50% času stráveného v ležadle) sa značne blokuje vývoj dieťaťa. V tomto veku bývajú deti často na posteli či gauči. Pre bábätko to nie je ani bezpečné, ani prospešné. Matrac je moc mäkký, dieťa sa nemôže poriadne oprieť a dochádza k blokovaniu vývoja. Bábätko, ktoré sa hrá na zemi, naopak môžete voľne prenášať, podľa toho v akej izbe zrovna ste. Väčšinou deťom stačí, keď vás vidia a sú spokojné. Výhodou pobývania detí inde ako v postieľke je aj získanie určitého režimu – postieľka je na spanie, zem na hranie. Tento režim vám veľmi uľahčí ukladanie dieťaťa k spánku.

Kedy deti samy sedia

Existuje veľmi rozšírená fáma o tom, že v 6 mesiacoch by malo dieťa už samo sedieť. Z hľadiska vývoja je ale táto požiadavka úplne nereálna. Tento názor pretrváva ešte z doby, kedy boli deti bežne pasívne dávané do sedu, z dôvodu trénovania chrbtových svalov. Bohužiaľ, až keď táto generácia dorástla, zistilo sa, že ich bolí chrbát oveľa častejšie a skôr, než iné generácie. A pátralo sa prečo. Nakoniec došli odborníci k záveru, že chrbát bol preťažovaný už v detstve, a názor o pasívnom sedení detí sa diametrálne zmenil. Sed je vyvrcholením celého vývoja. Väčšina detí najskôr stojí a lezie, a až potom, čo si lezením posilní chrbtové svaly, začína sedieť. Sadnú si tak, že z polohy na všetkých štyroch idú na bok a potom si vyberú jednu alebo obe dolné končatiny. Zo začiatku sa väčšinou ešte držia rukami zeme. Až v okamihu, kedy si uvoľnia ruky pre hru, je chrbát pripravený na sed. V žiadnom prípade nie je možný sed z ľahu na chrbte, tak ako u dospelých. Niekedy si deti tak sadnú, keď sú vo zvýšenej polohe (autosedačka, kočiar, atď.). Alebo sa za niečo chytia a vytiahnu sa do sedu (tyčky od postieľky, madlo v kočíku). Ale aj to je pasívny sed, rovnaký ako by ste ich posadili na zem vy samy. Tu je na mieste pevne zapásať dieťa bezpečnostnými pásmi tak, aby sa nemohlo posadiť. A prečo je pasívny sed taký nebezpečný? Pretože okrem toho, že deťom ničí chrbát, je schopný aj zablokovať psychomotorický vývoj. Väčšina pasívne posadených detí nikdy, alebo len veľmi krátko lezie. Sed je cieľ celého vývoja a lezenie je cesta k nemu. Ak dieťaťu ponúknete cieľ skôr, než prejde cestu, pravdepodobne už sa po nej nikdy nevydá.

Prečo niektoré deti nelezú

Lezenie je jedným z najzdravších pohybov vo vývoji vôbec. Nielen že prepája hemisféry a tým zlepšuje koordináciu a sústredenie, ale hlavne posilňuje chrbtové a brušné svaly a pripravuje telo na sed. Deti, ktoré lezú sú samy sebe najlepším terapeutom. Dokážu sa preliezť drobnými nezrovnalosťami tela. Lezenie zaujíma vo vývoji veľký časový úsek, väčšinou 4 až 5 mesiacov, než začnú deti samy chodiť. Bohužiaľ aj dnes je dosť detí, ktoré nelezú. Dôvodov je viac, ale medzi najčastejšie patrí bezkonkurenčne pasívny sed. Niektoré deti nemôžu liezť kvôli chodítku. Chodítko je pomôcka, ktorá môže dieťaťu jedine ublížiť. V žiadnom prípade mu neumožní rýchlejší nástup chôdze. Je výhodná len pre rodičov, ktorí chcú mať pokoj od svojich detí. Deťom sa páči, že vidia z inej perspektívy a rodičia sú radi, že sa im nemôže nič stať. Bohužiaľ sa im nemôže stať ani to, aby liezli. Deti sa na vás stávajú závislými, zoberiete im radosť z toho, čo dokázali ony samy. Motivácia detí dostať sa do sedu je totiž hnacím motorom celého vývoja.

Stoj a chytanie detí

Dieťa, ktoré sa dostane do stoja, je potrebné čo najskôr naučiť ako dole. Ak mamička začne dieťa chytať alebo odnímať zo stoja, dieťa má pocit, že matka je súčasťou jeho pohybového stereotypu. Takéto dieťa sa púšťa, kedykoľvek vidí matku v blízkosti, dokonca aj v čase, kedy už dávno vie dole. Preto sa väčšina úrazov stáva v priamej blízkosti rodičov. Naopak dieťa, ktoré nie je chytané, sa veľmi skoro naučí spoliehať samo na seba. Pri nácviku zliezania zo stoja odporúčam odstúpiť na dostatočne veľkú vzdialenosť a udržiavať s dieťaťom očný kontakt. Hovorte na neho pokojným tónom, aby sa držalo a nepúšťalo, inak spadne. Lákajte dieťa pomocou hračky dole, ale nedovoľte, aby sa vás chytalo. Ak dieťa odmieta spolupracovať, radšej obe nohy pokrčte v kolenách do kľaku, než aby ste ho dala dole. Z kľaku sa už dieťa bez problémov dostane na zem, a pritom si môže natrénovať ako na to. Pri prípadnom páde situáciu zľahčite, určite neľutujte. Dramatický výraz vašej tváre môže rozplakať aj veľmi statočné dieťa. Každý pád je dôležitá informácia do mozgu, ako nabudúce nevykonať pohyb. Hlavička vášho dieťaťa je na pád teraz pripravená oveľa lepšie, než keď zrastú lebečné švy. Určite neodporúčam obkladať vankúšmi či zaobstarať helmu. Každé dieťa brzdí (či nebrzdí) svoj pád podľa povrchu na ktorý je zvyknutý. A väčšinou na asfalte vaše dieťa nikdy žiadny vankúš nestretne a ani prilbu na sebe celý život mať nebude.

Vodenie detí za ruky

Väčšina detí potrebuje od prvého stoja do chôdze uraziť dlhých 4 – 5 mesiacov, ktoré trávi lezením a obchádzaním nábytku. Väčšinou si rodičia myslia, že chôdza prichádza oveľa skôr. Často sa stáva, že chcú túto fázu skrátiť vodením za ruky, a tým urýchliť nástup chôdze. Vodenie za ruky nemá bohužiaľ s chôdzou veľa spoločného a už vôbec ju neurýchľuje. Dieťa sa do vás zavesí a reflexne pohybuje nohami. Vaša dobre myslená pomoc sa obráti skôr proti dieťaťu, nastáva stagnácia vývoja. Dieťa sa fyziologicky nemá kam vo vývoji posunúť a nástup chôdze sa naopak spomaľuje. A tak väčšina detí vodených za ruky začína chodiť až okolo 15 – 18 mesiaca. A ich rodičia či babičky často končia v ordináciách rehabilitačných lekárov s bolesťami chrbta. Preto odporúčam nechať svoje dieťa v pokoji loziť a obchádzať nábytok, nijako nezasahovať do jeho vývoja a chôdza príde tak skoro, ako to len je u vášho dieťaťa možné.

Najviac pomôžete SVOJIM DEŤOM TÝM, ŽE IM nebudete vôbec POMÁHAŤ.

zdroj: http://www.poliklinikaprosek.cz/mapa-nejcastejsi-chyby-rodicu-v-prubehu-pohyboveho-vyvoje-deti-do-1-roku-61 :-)