Malý sa zrazu prebral zo spánku, asi zlé sny. Pýtam sa ho, či ho niečo bolí. Vraj nie. Ako vzlyká pri nádychu zachytím známy chrapot. Do šľaka, zase. Po mesiaci? Zrýchli sa mi dych. Muž v službe. Musím to zvládnuť sama.
V pokoji sa na ňu chystám. Tak ako bojovník na bitvu. Čím častejšie prichádza, tým viac zbraní mám v zálohe. Parapetná doska uprataná, aby som mohla otvoriť okno dokorán a vytrčiť sa na studený vzduch aj s malým. Na stolík si kladiem Fenistil, Medrol, lyžičku, pohár vody, uterák na Priznitzov obklad, sťahujem radiátor na minimum a zapínam zvlhčovač. Dnes mi napadlo pripraviť si k posteli čiapku a jeho malú prikrývku, ktorú používal ešte v postieľke. Rýchlejšie ho zabalím.
Odkedy k nám prišla prvý krát, vtedy mal 4 roky, navštívi nás aj 5 krát do roka. Sviňa. Laryngitída. Kto nezažil, nepochopí. Bohužiaľ, často to zažívam sama. Ja sama s panickými úzkostnými stavmi, zrazu dokážem konať s rozvahou a navonok pokojne. Zautomatizované pohyby, a pokyny k dieťaťu- Otvor ústa, prehltni... Už je dobre, len pomaly dýchaj. Nádych, vydých, nádych.... A potom keď je dobre a už môžem, zosypem sa. Kolená sa mi roztrasú. Ale len na chvíľu. Malý už je väčší a o to viac mám obavy o jeho vnímanie toho všetkého. Dcéra to prežila v 3. roku. Ani si na to nepamätá. Synček má ale za chvíľu 6. Dostáva sa do panickej vývrtky a sipí- Nemôžem dýchať, mami, nemôžem dýchať....
Kdesi v podvedomí sa vynára informácia, že jeho dýchacie cesty sú už dosť široké a riziko udusenia nízke, ale v tom momente tomu nedokážem veriť. Len sa modlím nech liek konečne zaberie. Sekundy sú vtedy minúty. Len nech rýchlo zaberie a... nádych, výdych....
Dnes asi tak ľahko nezaspím. Prichádza zásadne v noci. Budem v strehu. Sviňa jedna... 🤨


Och ako by si o mne pisala presne taky strach az sa klepem... zazivali sme to pri starsom a teraz ori mladsom uz tiez... drzim prsty nech je dobra noc