Prvé tri časti boli o nás dvoch.O tom, ako sme spolu prechádzali kruhmi hádok, mlčania a zmierovania.Ale táto časť už musí byť viac o mne.A poviem pravdu,nie je to jednoduché. Moje telo aj moja hlava sú roky naučené žiť v napätí a v strehu.
Čakať, čo sa stane, čo zaznie, čo sa pokazí. A teraz, keď prichádza ticho, je to pre mňa niečo úplne nové. Niekedy je to pokojné. Inokedy zvláštne prázdne. A niekedy vo mne rastie zlosť taká, že mám chuť reagovať, ozvať sa, vypustiť von všetko, čo vo mne ostalo. Ako môže niekto ničiť ľudí okolo seba, kto mu dal na to právo? Ešte on zo seba robí  obeď. V hlave beží jediná otázka PREČO PREČO PREČO!!!! Odpoveď v sebe viem  a od neho ju nedostanem nikdy. A ak by aj, tak takú ktorá vyhovuje jemu a mne nedá aj tak nič, lebo aj tak by to  bolo ďalšie klamstvo.

A občas to aj urobím. Ale už viem, že to nie je preto, že by som chcela späť jeho. Nie. Mňa k nemu už nič neťahá. To, čo ma ťahá, je len starý zvyk.
Potreba niečo riešiť, dostať reakciu, vyvolať pohyb tam, kde je ticho. A popri tom všetkom je tu aj nenávisť. Nie stále, nie každý deň. Ale sú chvíle, keď ma zaleje taká vlna hnevu, že ho nenávidím.
Za to, čo urobil.
Za to, čo mi vzal.
Za to, ako ma ponížil.

A vtedy si poviem:
Tak toto je ďalšia tvár mojej bolesti. A aj tá raz odíde. Učím sa to rozpoznávať. Aj keď cítim zlosť.
Aj keď vo mne horí nenávisť , nie je to návrat k nemu. Je to len dôkaz, že moje telo a duša ešte čistia všetko, čo tam zostalo. A že keď vydržím, učím sa, že pokoj nie je prázdnota. Pokoj je priestor, kde môžem znovu objaviť seba. Nie je to cesta zo dňa na deň. Sú dni, keď sa cítim silná.
A sú dni, keď bojujem s nutkaním, so zlosťou, s nenávisťou. Ale rozdiel je v tom, že dnes už viem, čo je skutočná príťažlivosť. Nie on. Nie náš vzťah. Ale len ten starý vzorec, ktorý sa postupne učím púšťať. Týmto si musím prejsť sama, tu nepomôže nik. Je to vnútorný boj, ktorý musím zvládnuť úplne sama a zvládam to po svojom a myslim že celkom dobre. Vypíšem sa tu, verim že nie som jediná a ak to číta a pomôže to iba jedinej žene ktorá prechádza tým  istým a mysli si že je to zle, že to čo cíti nie je správne, tak sa mýli, toto je prirodzený proces hojenia sa. Bude sa to striedať. Budu dni kedy je všetko v poriadku a budú dni kedy sa nahromadi nenávisť. Niekedy to bola ľútosť a nádej. Teraz je to nenávisť. Neviem aká fáza bude ďalšia, ale urobím všetko preto, aby ta ďalšia fáza bola už len o iných ľuďoch v mojom živote a on ostal len zlá spomienka, ktorej môžem poďakovať za to kým som teraz.

A viete čo? Prvým krokom bolo odísť. A ten som zvládla ja. Ale o všetko ostatné sa nejako postaral život. Priniesol mi malé zázraky v čo som ani nedufala. Predtým som nevidela nič dobre ako kôň čo  aby som našla oporu, ľudí,  ktorí stoja pri mne a nikdy ich nesklamem. Drobné znamenia, že sa všetko posúva vpred. Možno je to pre niekoho maličkosť. Pre mňa je to veľká vec. Lebo prvýkrát v živote necítim, že by ma to ťahalo späť k nemu.
Cítim, že ma to posúva dopredu – k sebe.

Odkaz pre ženy, ktoré toto čítajú:
Ak sa bojíte, že nezvládnete odísť – verte, že život vám pomôže, keď spravíte prvý krok.

Nie je hanba, ak ešte padnete.
Ak ešte píšete.
Ak vo vás vybuchuje hnev či nenávisť. Je to normálne. Ale nie je to návrat k nemu – je to len cesta, ako sa čistíte z toho všetkého. A aj keď je to ťažké, každý jeden krok vás posúva dopredu.

Prvú časť som písala u najstaršej dcéry. Vtedy som ešte netušila, čo ma čaká, len som cítila, že sa niečo láme.
Druhú časť som písala ešte zo starého bytu, už som vedela, že je koniec, ale stále som hľadala nájom a niekde hlboko vo mne bola nádej, že sa možno spamätá.
Túto tretiu časť píšem z gauča v byte, kde sa cítim bezpečne. Je tu ticho. Žiadne dvere netrieskajú, nikto na mňa nekričí. Ale aj tak mám v sebe kopu obáv a otázok, čo ma čaká a  ako to zvládnem sama.

Otvorilo mi oči veľa veci, ale najviac  Ninka.
Raz sa pred cudzími ľuďmi sama rozrozprávala, že sa doma hádame, že na mňa kričí a že si myslí, že ja robím niečo zle. Že ak sa ešte budeme hádať, nahrá si to, aby mu to pustila.
To mi zlomilo srdce. Cítila som hanbu, smútok a hnev na seba, že som ju vôbec nechala žiť v prostredí, kde musí takto rozmýšľať. Sľúbila som jej, že už hádky počuť nebude. A vedela som, že to znamená len jedno ODÍSŤ!!!!!!

Potom tam boli tie jeho večné urážky.

Stačilo, že som bola ticho – už som vraj mala niekoho v hlave.
Stačilo, že som niečo povedala – bolo to zle.
Keď som išla do obchodu: A kto tam na teba čaká?
Keď som šla s kamoškou na kávu – presne vedel, kedy som odišla, kedy som prišla, a aj tak sa pýtal, čo som stihla medzi tým.
Normálny chlap by ťa už dávno poslal do p. Si ako detektor lži. Najhoršie bolo, že som to začala brať ako normálne.
Klamstvá – aj také malé, ktoré by iní prešli, ale mňa rezali do živého, lebo som vedela, že za nimi je viac.
Poníženia pred ľuďmi, keď mi vysvetľoval veci ako malému dieťaťu, a keď som povedala „viem to“, odpovedal „nie, nevieš“.
Trhavé pohyby, bludy, čudné správanie aj keď nepil.

Ešte v ten deň sme mali ísť k vode. Vyvolal hádku, silou mocou chcel nech vezmem iné auto a nie to čo som dala jemu. Samozrejme, už mal niečo za lubom chcel sa niekam vytratiť, a ja som to cítila a prekazila svojím správaním. Auto nedostal a došli sme tak akurát do obchodu, kde sa urazil pre blbosť a odišiel. Plán mu nevyšiel a jeho druhá možnosť bola samozrejme krčma. Bol asi v každej jednej v našom meste, až skončil v tej mojej, kde sa začal vychvaľovať hlúposťami a ja som cítila neskutočnú hanbu. My s Ninkou sme šli samé a užili si deň, aj keď vyvolával ja som už nereagovala ani na správy ani na hovory. A vtedy som vedela, už nemám čo zachraňovať. Zbalila som Ninku a odišla k dcére. Pamätám si ten pocit, keď sme sa vracali strach aj úľava. A myšlienku: „Neviem, čo bude zajtra, ale viem, že už nechcem späť.

 Nasledovalo hľadanie bytu, medzi tým prosenie nech sa vrátim a ja som už len  čakala kedy vypadne do práce nech si vezmem veci. Všetko sa nejak dalo do pohybu a to samo s pomocou iných ľudí. Možno nie každý má pri sebe takých to ľudí, no mne v ten moment do života prišli. Sami od seba a možno ich máš aj ty tá čo to teraz čítaš, ale ich nevidíš , alebo nechceš vidieť. Ja som to vidieť nechcela no napokon mi otvorila oči moja Ninka.

Na začiatku som sa smiala. Hovorila som, čo cítim.
Nemala som strach niečo povedať. Nemusela som prepočítavať, kedy je vhodná chvíľa.
Ale postupne sa niečo zmenilo.

Začalo to tým, že mi začal hovoriť, že mu mam veriť. No keď som sa pýtala bolo zle.
A tak som sa prestala pýtať. Aj keď som cítila, že niečo nesedí. Pamätám si, keď si vypol mobil a povedal, že sa mu vybil. Lenže ja som vedela, že ho mal plne nabitý ešte hodinu predtým.
A hoci som cítila, že klame, povedala som si: „Nechaj to tak, už nechceš ďalšiu hádku.“

Iný deň: V sprche ma zavolal, že mi musí niečo súrne povedať.
Pritom vedel, že som pri dcére a dávam ju spať. Lenže on to neurobil preto, že niečo chcel – len potreboval pozornosť. Takých chvíľ bolo viac.
Išli sme spolu za ruky. Moja ruka uvoľnená. Zrazu začne kričať, že mu ňou krútim.
Hovorím mu, že to nie je pravda – ale on trvá na svojom. Zase som bola za tú, čo robí problém.
Zase som bola vinná – z ničoho.

A potom rana za ranou, Ja som sa snažila zachrániť nás, riešila poradňu pre nás a on ma, len upodozrieval neprávom, lebo sa mi nechcelo s ním volať 24 hodin chcela som mat čas pre seba a nie byť na telefóne, lebo to on chce, Nie raz som menila svoje plány kvôli nemu, lebo jemu sa niečo nepáčilo, Pracuje vonku ako vodič.

Ty už niekoho máš, že?
Kvôli niekomu inému si takáto.
Máš Je...a. Podobné urážky boli v kuse dookola a ja som sa pomaličky dostávala na jeho úroveň. Nechápala som, kde sa to v ňom berie.
Ako môže tak podozrievať… keď som sa snažila zachraňovať to, čo on už dávno pustil.
Začala som sa hanbiť. Za to, čo cítim. Za to, že neverím. Za to, že mi to ubližuje.
Za to, že sa vôbec bránim.

A potom prišli tie slová, ktoré zabolia najviac: Si len rozj....na fúľa semena. Serem aj tvoju dcéru, Ty si len pi.a, čo nevie byť vďačná.

Tento blog nepíšem ako obeť. Píšem ho ako žena, ktorá si prešla peklom – ale nezostala v ňom.

Možno si niektorá z vás všimne medzi riadkami vlastný príbeh. Možno sa spoznáte v tom tichu, ktoré doma zrazu bolelo viac ako výkrik. Možno práve teraz bojujete o niečo, čo už dávno nebojuje o vás.

Volám sa M. A kedysi som verila, že láska znesie všetko. Dnes viem, že láska neubližuje. Že to, čo bolí, nie je láska – ale závislosť, nádej, ilúzia.

Rozhodla som sa napísať svoj príbeh. Nie preto, že by som sa chcela ľutovať. Ale preto, že možno aj vďaka nemu raz niekto pochopí, že už nemusí čakať na zmenu, ktorá nepríde.

Toto je moja prvá časť. Tá, kde som ešte verila. A začínala tušiť… že niečo nie je v poriadku.

Tento príbeh je o žene, ktorá milovala celým srdcom, ale cestou stratila samu seba. Nehľadá pomstu. Nehľadá vinníka. Hľadá len pravdu – o tom, čo sa jej dialo, čo cítila a ako sa z toho dostala.