Aj mamy musia jesť
Po tom, ako som ráno poslala do roboty muža bez raňajok a ja som zjedla suchý koniec chleba s vajcom, vybrala som sa s tým mojim kriklúňom do obchodu, aby sme neumreli hladom. Dáška síce posledný týždeň vyhlásila kočíkový štrajk, ale minule som si s nosičom pred sebou, dvomi taškami v každej ruke a veľkým balením toaleťáku
sľúbila, že na nákup už bez kočíka nejdem. Tak som ju prebalila, prezliekla, nakŕmila a ešte hodinu pekne nosila, aby jej po ceste kvôli refluxu nebolo zle. Pekne uspatú som ju opatrne naložila do kočíka, aby ani nevedela. Samozrejme v polke cesty do obchodu ma prekukla a spustila rev toho najtýranejšieho dieťaťa na svete. Má ho schovaný pre takéto prípady ako silný vyjednávací nástroj. Po vyčerpaní všetkých ostatných možností som povolila a vzala ju na ruky. Po chvíli vypla, tak som ju uložila do kočíka a išli sme ďalej. Asi 5 metrov.. Toto som opakovala ešte asi 100 krát, až kým sme sa po hodine dostali k obchodu inak vzdialenom asi 10 minút. Vravím si, no super, za pol hodinu bude hladná, ja som hladná už od 4. rána, teraz sa mám otočiť domov a zas obedovať pohár vody? Akože chudnem od pôrodu jedna radosť, ale odtial-potial.. Tak som sa nasrala a vravím si, aj mamy musia jesť.
Dokonca aj tie, čo ich deti nenávidia kočík! Vošla som teda do obchodu s kamenným výrazom, akože ten žalostný nárek sa ozýva od salámov, nie z môjho kočíka. Niekde pri jogurtoch sa ukludnila, veď aj dýchať občas treba. Tak si vravím, super, funguje to, teraz určite konečne zaspí a ja budem môcť chodiť do obchodu ako iní normálni ľudia. Omyl, ešte pred pokladňami spustila zas. Pohľadom ma prebodlo zopár nakupujúcich a pomedzi rev som od pokladníčky zachytila niečo o tom, ako je moje dieta určite pocikané, pokakané a je mu teplo. Každopádne by sa mi doma zišla, aby mi mohol Dášku niekto tlmočiť a ja budem vždy vedieť kde robím chybu. Po ceste už bola malá celkom rozbehnutá a tak sa za nami pár ľudí aj otočilo, aby mi mohli do mojej pokoj predstierajúcej tváre chrstnúť nenávistný pohľad, nech viem, aká som na nič mama. Ale domov sme prišli za štandardných 10 minút. Teraz sedím na sedačke, malý pavián s prsom v puse vyzerá znova ako anjelik, vychutnavám si ticho a tlačím do hlavy koláč, čo som si prezieravo kúpila, pretože už viem, že obed bude večer. Omrvinky z hlavy jej oprášim neskôr..
Ja mam takych dvoch a tie pohlady ludi neznasam..... najlepsie je ked mala (1r.)place v kociku a syn(2,5r.) hra so mnou nahanacku okolo regalov a vsetci sa prihluplo usmievaju ini krutia hlavami ale nikto nepovie podte dopredu si to zaplatit nech mozem cim skor vypadnut z obchodu. Su radi ze maju divadlo a vidia neschopnu matku s nevychovanymi detmi 😉 pobavia sa na nas a maju o com rozpravat 🙂
Zažívala som s deťmi to isté. Aj mi babky radili, aby som dala malej najesť (určite preto plače). A otázky "prečo plače?" boli na dennom poriadku. Prejde to, deti z toho vyrastú, ja som si vydýchla, asi keď mali každý okolo 2,5 roka. Potom sú už trochu samostatní. Ale blbé je to, že sa vtedy už blíži koniec rodičovskej dovolenky a je tu nástup do práce...
Začni písať komentár...
pocuj, preco si ju nedala do toho nosica? sak dieta v nosici, kocik pred sebou, pohodlne do nho dam nakup, k tomu dieta aj cestou nadojcim a vtom najlepsom pripade dojdes domov s nakupom, cestou dieta zaspi a mas klidek. 🙂 akoze ano, takato situacia je fakt hrozna, ekd ti dieta vrieska v kociku. ja som to ani neskusala, mladsia bola vzdy v satke, lebo z toho vresku by ma porazilo.