35. deň na antidepresívach

Včera som mala kontrolu u psychiatričky. A skoro som tam neprišla. Nie preto, že by som nechcela. Ale preto, že môj mozog momentálne funguje v režime: „vytesníme všetko, čo je dôležité, a namiesto toho si budeme pamätať text pesničky z roku 2007“.

Spomenula som si asi 35 minút pred termínom. Bola som práve s manželom na prechádzke, tak sme bežali k autu, ja som sa doma prezliekla spôsobom, ktorý pripomínal zásahovku, a leteli sme tam. Meškala som. Ale vzala ma.

A ja vám poviem úprimne — momentálne je to asi moja najobľúbenejšia osoba. Viem, že je to jej práca. Ale ten pocit, keď vás niekto naozaj počúva… bez rád typu „mysli pozitívne“ alebo „choď si zabehať“… je dosť vzácny.

Zvýšila mi dávku z polky tabletky na celú. Čiže už idem „full depresia deluxe edition“. Dúfam, že chápete humor. Lebo ja už niekedy len cez humor viem rozprávať o veciach, ktoré bolia.

Potom som išla do lekárne. Mladé magistry si prečítali recept a zrazu mali ten zvláštny pohľad. Taký ten jemný mix ľútosti, zvedavosti a odstupu. Ja som sa usmievala, popriala som im pekný deň a potom som sa nenápadne otočila. Pozerali na mňa a šepkali si.

A viete čo? Nehnevám sa. Psychické ochorenia sú stále niečo, o čom veľa ľudí nevie absolútne nič. Keby som mala angínu, dostanem „nech sa skoro uzdravíte“. Pri antidepresívach dostanete pohľad, akoby ste si práve prišli vybrať plutónium. 😊

Potom sme išli do vietnamského bistra a ja som zjedla CELÚ porciu rezancov s chrumkavým kuraťom. Celú. Pred tromi mesiacmi by to bolo sci-fi. Vtedy som do seba ledva dostala pár súst.

A mimochodom — každé vietnamské bistro je moje obľúbené bistro. Nakazila som asia foodom aj manžela. Takže ak máte tipy, sem s nimi. Kari kura, kung pao, chrumkavé kura… ja milujem všetko, čo chutí, akoby to pripravoval niekto, kto do toho dal sójovku a lásku.

Potom som si po večeri zapálila pred Kauflandom, ako správna žena balansujúca medzi „idem si uzdraviť psychiku“ a „ničím si zdravie“.
Inak teraz vážim asi ako v druhom ročníku na strednej a nosím S/M. A keďže človek nevie, čo bude o rok, momentálne si užívam obtiahnuté šaty a sukne. Vyzerám, akoby som poctivo cvičila alebo držala keto diétu.
Nie. Stačí mať depresiu a úzkosť.

Takže ak by sme mali nájsť jednu jedinú „výhodu“ psychického ochorenia — tak asi toto. Ale áno, robím si srandu. Lebo realita je oveľa menej instagramová.

A ešte jedna veľká vec. Včera som sa oficiálne dohodla s nadriadenou na výpovedi. A čuduj sa svete — necítim smútok. Skôr úľavu.
Možno preto, že niekedy musíte odísť z miesta, ktoré vás pomaly láme, aby ste vôbec zistili, kto ste bez toho tlaku.

Ja napríklad zisťujem, že neviem byť „ten typ človeka“, ktorý sa vie perfektne socializovať, smalltalkovať a fungovať v kolektíve bez toho, aby ho to úplne vyčerpalo. Som introvert. Uzavretý človek. A komunikácia je asi moja najväčšia slabina.

Lenže potom sú veci, ktoré mi idú úplne prirodzene. Kresliť. Tvoriť. Vyrábať kulisy a kostýmy pre deti. Vymyslieť scénu, pri ktorej niekto cíti emóciu. To viem. To som ja.

Len dnešný svet vám veľmi netlieska za to, že viete vytvoriť atmosféru. Svet chce tabuľky, výkon, výsledky, excely a hodnotenia.

A možno práve preto ma školstvo tak zlomilo. Zistila som, že známkovať deti a hodnotiť ich podľa toho, čo zabudnú o dva týždne, jednoducho nie je pre mňa. Ten systém vo mne zabil kreativitu.

Keby som si mohla vybrať, chcela by som učiť v ZUŠ-ke. Byť tam pre deti iným spôsobom. Menej známok, viac tvorby. Menej tlaku, viac duše.

Tak uvidíme, kam ma táto cesta zavedie.
Lebo momentálne mám pocit, že sa celý môj život rozpadol.
Ale možno sa len prvýkrát skladá správne.