41. deň na antidepresívach

Vraj antidepresíva človeka zmenia. Možno hej. Ale ak mám byť úprimná, ja mám pocit, že ma skôr vracajú späť k sebe. K tej žene, ktorou som bola predtým, než sa mi v hlave usadil permanentný alarm, únava a pocit, že všetko musím ustáť sama a dokonale.

Dnes bol nádherný deň. Obyčajný, a pritom strašne veľký.

Odkedy som oznámila, že odchádzam, mám v duši pokoj. Taký ten skutočný. Tichý. Nie eufóriu, nie teatrálne „som free“, ale pokoj. Prídem do práce, odrobím si svoje, zasmejem sa, pokecám a idem domov. Bez vnútorného tlaku. Bez toho, aby som všetkých zachraňovala alebo riešila viac, než treba. Normálne som dospela do štádia „mám v pi*i všetkých“ a poviem vám — je to oslobodzujúce.

Bude mi ľúto za deťmi. Veľmi. Ale prvýkrát po dlhom čase necítim, že sa sama v sebe topím.

Po práci som išla na poštu s malou dušičkou. Jednak preto, že naša pošta funguje asi tak spoľahlivo ako aprílové počasie, a jednak preto, že mi prišiel žltý lístok — doporučená zásielka zo Sociálnej poisťovne. Samozrejme, hlava okamžite spustila katastrofické scenáre. Človek hneď rozmýšľa, čo nezaplatil, kde je problém, čo pokazil.

Otvorím obálku… a tam výpočet dôchodku.

Normálne som sa začala smiať sama na sebe. Tak ja tam idem vystresovaná, skoro na infarkt, a oni mi vlastne poslali len pripomienku, že raz budem stará.

No… podľa dneška sa na to ešte necítim.

Cestou domov som stretla kamoškou zo základky. A zrazu sme stáli na ulici asi pol hodinu a rehotali sa jak pätnásťročné na diskotéke. Presne ten typ smiechu, pri ktorom zabudnete, koľko máte rokov, hypoték, povinností a úzkostí. Vtedy mi došlo, že človek starne hlavne navonok. Vo vnútri sme stále tí teenageri — len máme viac skúseností, viac jaziev a drahšie krémy na tvár.

A viete čo? Bolo mi dobre. Tak obyčajne dobre. Po strašne dlhej dobe.

Znova počúvam hudbu. Spievam si v aute. Bláznim sa s deťmi. Smejem sa úprimne, nie nasilu. Môj muž vraj neverí, že má doma opäť tú istú ženu, ktorú mal ešte pred tri štvrterokom.

Milujem svoj život.

Aj keď je tento rok ťažký, plný skokov do neznáma, ale ja som už skočila a snáď nedopadnem tvrdo. Ale let to je zatiaľ parádny. Aspoň dnes bol.