Ako chutí psychické dno

Nikto nevie, ako mi bolo, keď som sa mala najhoršie.
Nikto nevidel tie dni, keď som len ležala a pozerala do stropu, akoby sa život odohrával niekde mimo mňa. Nikto necítil tú únavu, ktorá nebola obyčajnou únavou po práci alebo po celom dni. Bola to únava existovať. Únava dýchať. Únava byť.

Nemala som chuť jesť. Nie preto, že by som chcela schudnúť. Nie preto, že by som sa o seba starala menej. Jednoducho moje telo prestalo cítiť potrebu života tak, ako ju cítia zdraví ľudia. Nepamätala som si, aké je to byť hladná. Pila som vodu len preto, aby som zahnala stres, ktorý sa stal mojou každodennou súčasťou. Neustály, tichý, vyčerpávajúci stres.

Schudla som päť kíl.
Oblečenie, ktoré mi ešte v septembri sedelo, zo mňa v novembri padalo. Nohavice boli zrazu obrovské, voľné, cudzie. Ale ja som sa z toho netešila. Nežila som vtedy život. Len som prežívala deň po dni.

A práve toto zdraví ľudia nikdy nepochopia.

Nevedia si predstaviť, aké je bojovať s depresiou, tou skutočnou. Nie so smútkom, ktorý po pár dňoch odíde. Myslím tú depresiu, pri ktorej máš pocit, že všetci stoja proti tebe. Keď bojuješ aj s vlastnou hlavou. S vlastným telom. So sebou samou.

Sama proti všetkým.
A zároveň sama proti sebe.

Je to pocit, akoby si padala do tmavej priepasti bez dna. Ťažkej, čiernej, hnusnej. A čím viac sa snažíš zachytiť, tým hlbšie klesáš. Ľudia sa pýtajú, prečo človek stratí chuť žiť. Ale ako im vysvetliť, že niekedy nechceš zomrieť — chceš len, aby konečne prestala tá bolesť, ktorá ťa zožiera zvnútra?

To sa vysvetliť nedá.

Preto nikto nikdy úplne nepochopí správanie človeka, ktorý je na hrane. Na hrane života. Na hrane vlastného ja. Lebo kým to nezažiješ, znie to len ako slová. Teória. Diagnózy. Poučky.

Depersonalizácia. Derealizácia.
Odborne krásne pomenované peklo.

Depersonalizácia je vraj pocit odpojenia od vlastného tela. Akoby si sa sledovala z tretieho pohľadu. Akoby tvoje myšlienky ani neboli tvoje.

Derealizácia zas znamená, že svet okolo teba pôsobí nereálne. Ako sen. Ako film za sklom.

Takto to píšu odborné knihy.

Ale prax?
Prax sa opísať nedá.

Ako vysvetliť pocit, že nevieš ovládať vlastné ruky, nohy, myšlienky? Že kráčaš, ale necítiš sa prítomná? Že existuješ v hmle, v ničote, v prázdnote? Že tvoje telo funguje, ale ty akoby si v ňom nebola?

A potom prídu zdraví ľudia. Tí, ktorí nikdy nemuseli bojovať sami so sebou. Budú sa smiať. Za chrbtom. Z nevedomosti. Z pohodlia vlastného bezpečného sveta. Z toho mi je do plaču a mrzí ma to. 

A to bolí možno viac než samotná choroba.

Nie preto, že by ich názor bol pravda. Ale preto, že človek, ktorý je zlomený, nepotrebuje súd. Potrebuje pochopenie. Ticho. Bezpečie. Aspoň trochu ľudskosti.

Mňa dodnes nesmierne mrzí, že ma nepochopili. Že nevideli, aký boj som viedla každý jeden deň. Že nevideli, koľko síl ma stálo len prežiť ďalšie ráno.

Ale viete čo?

Tie víkendy, keď som nedokázala vstať z postele, už skončili.
Tá najhoršia tma raz predsa len trochu ustúpila.

A hoci vo mne zostali jazvy, dnes viem jedno:
človek, ktorý prežil vlastnú hlavu v jej najtemnejšej podobe, je silnejší, než si kedy dokázal predstaviť.