Dva mesiace

Dnes sú to presne dva mesiace odo dňa, keď som si dala do úst prvú tabletku antidepresíva.

Prvé tri týždne boli peklo. Žila som akoby vo sne. Unavená, vyčerpaná, zničená. A potom sa mi začalo pomaly rozvidnievať. Začala som opäť cítiť. Žiť. Myslieť racionálne.

Mám o dve kilá viac. Manžel vraví, že konečne nevyzerám ako kosť a koža. Mňa to síce trochu štve, ale čo už. Jediné pozitívum depresie je, že človek schudne, lebo nemá chuť ani jesť, ani žiť. Ale nemôžeme mať všetko, tak sa s tými dvomi kilami naučím žiť.

A vlastne mi už ani nejde o kilá tak ako kedysi. V puberte som si ako šialená stopovala rozostupy medzi jedlami na presné štyri hodiny. Nejedla som sladké. Ani zmrzlinu. Niekoľko rokov. Aj to bolo svojím spôsobom choré.

Celý život som sa obmedzovala. Mala komplexy zo seba. Málo sebavedomia. Možno je už načase byť konečne spokojná sama so sebou.

Počas depresie som schudla šesť kíl, dve som pribrala späť. Takže bilancia je zatiaľ celkom priaznivá.

Ale dosť už o kilách.

Pomaly škrtám dni v kalendári. Novú prácu ešte nemám. Hľadám. Do septembra je času dosť. Alebo ani nie?

Neviete o nejakej práci v pokojnom prostredí pre introvertnú osobu, ktorá perfektne ovláda slovenčinu, vie pracovať s deťmi a je zodpovedná, spoľahlivá a veci dotiahne do konca?

Nie?

Myslela som si.

Tak budem hľadať sama.

Objavujú sa aj myšlienky na zmenu bývania. Tento rok je plný zmien, tak prečo sa konečne neodsťahovať do mesta? Lenže nie sú peniaze. Takže skôr byt za byt, v našej cenovej kategórii.

Inak sa mám naozaj dobre.

Už kašlem na všetko a na všetkých.

Teda nie úplne. Stále mi záleží na ľuďoch, ktorých mám rada. Ale prestávam míňať energiu na veci, ktoré neviem ovplyvniť, a na ľudí, ktorí si ju nezaslúžia.

A možno práve toto je ten najväčší pokrok za posledné dva mesiace.