Keď si vyberieš seba

Hlásim sa vám opäť.

Žijem. Cítim. Dýcham. Pijem kávu, lebo vstávam každý deň o pol šiestej ako hodinky. Vychutnávam si ju na balkóne, pomaly sa začína denný ruch...

Chcela som sa vám pochváliť, že ma prijali do novej práce.

Keď mi to oznámili, nerozplakala som sa od radosti. Najprv prišla úľava. Taká tá tichá. Tá, ktorá si len sadne vedľa vás a povie: „Dobre. Ešte to nevzdávame.“

Ostávam pri deťoch. Len trochu inak. Bez známok. Bez toho, aby sa hodnota človeka zmestila do čísla alebo písmena.

Mám pocit, akoby mi to spadlo do života presne vtedy, keď som to najviac potrebovala. Ako dar. Ako pripomienka, že niekedy sa veci predsa len pohnú správnym smerom.

V starej práci už len uzatváram kapitolu.

Mali sme rozlúčku. Každému dieťaťu som napísala list. Nie preto, že som musela. Ale preto, že som chcela, aby si raz možno spomenuli, že ich niekto naozaj videl. A boli aj chvíle, keď som si musela pripomenúť, prečo vlastne odchádzam. 

Boli slzy.

Aj moje.

A bude mi za nimi smutno. Veľmi.

Zvláštne je, že od detí som vždy dostávala viac pochopenia ako od niektorých dospelých.

Niekedy mám pocit, že ľudia závidia veci, ktoré by sami nikdy nechceli zažiť. Odvahu odísť. Zmenu. A možno aj depresiu. Hoci netušia, akú cenu za ňu človek platí.

Ako vysvetliť niekomu, kto nikdy nezažil prázdnotu, že režim nie je pohodlnosť, ale liek? Že niektoré dni nie sú o tom, že sa ti nechce, ale o tom, že bojuješ sama so sebou od momentu, keď otvoríš oči?

Nedá sa to.

A viete čo?

Už ani nemám potrebu vysvetľovať.

Nie každý musí rozumieť môjmu príbehu.

A tak je to asi správne.

Zatváram dvere na triede a nadýchnem sa. Cestou stretám kolegyne, ktoré za úsmevom skrývajú nepochopenie, neistotu, zvedavosť. Vidia vo mne zlyhanie, ale ja to tak necítim. Pre mňa to je nová výzva a nová stránka v knihe. Nová kapitola. 

Prechádzam chodbami, po ktorých som kráčala osem rokov, zatváram dvere na škole a cítim svieži vánok. Nadýchnem sa a vykročím.

Vpred.