Koniec.

Päť rokov som kráčala za jedným cieľom.

Päť rokov učenia, skúšok, stresu, odriekania a predstavy, že raz príde deň, keď si poviem: „Dokázala som to.“ Verila som, že keď dosiahnem to, po čom som túžila, príde pokoj. Úľava. Radosť. Pocit naplnenia.

A ten deň prišiel.

Lenže neprišlo to, čo som čakala.

Namiesto radosti prišlo ticho. Únava, ktorú som už nedokázala prespať. Prázdno, ktoré sa nedalo ničím zaplniť. Zrazu som mala v rukách to, za čím som roky išla — a zároveň som cítila, že vnútri už nemám silu pokračovať.😞 

Vyhorela som.😔 

Je zvláštne priznať si, že človek môže stratiť seba práve vo chvíli, keď dosiahne svoj cieľ. Že úspech nemusí vždy chutiť sladko. Niekedy má horkú príchuť všetkého, čo sme cestou potlačili.💔 

Dnes mením prácu.

A úprimne? Neviem, čo bude zajtra. Neviem, čo bude ďalej. Nemám pripravený plán, nemám jasnú predstavu budúcnosti. A to je pre mňa desivé.😟 

Bola som zvyknutá mať smer. Vedieť, kam idem. Teraz stojím na mieste, kde je viac otázok než odpovedí.🛣️ 

Ale možno práve toto je nový začiatok.

Nie ten veľkolepý, o ktorom sa píše v motivačných knihách. Skôr tichý, neistý a krehký. Začiatok, v ktorom sa učím žiť bez tlaku, bez predstavy, že musím všetko zvládnuť dokonale.

Možno nemusím vedieť, čo bude ďalej.

Možno stačí zvládnuť dnešok.

A možno aj z chaosu môže vzniknúť niečo, čo bude raz dávať zmysel.

Nie všetko, čo sa rozpadne, je koniec. Niekedy je to len priestor na to, aby vzniklo niečo pravdivejšie. To, čo je naozaj pre mňa. 🍀