Posledný deň

Posledný deň

49 dní.
Toľko beriem antidepresíva. A prvýkrát po strašne dlhej dobe viem, čo je pokoj. Ticho v hlave. Žiadne návaly. Žiadne pády každú hodinu. Lenže potom prídu tiene. Také tie zvyšky depresie, ktoré sa potichu vracajú večer, v aute, v sprche alebo keď ostaneš sama so svojimi myšlienkami.

A tie tiene mi hovoria, že som si pokazila všetko.

Vzťahy v práci. Pohľady ľudí. Dôveru. Svoje meno medzi nimi. A ja mám pocit, že už sa to nedá vziať späť. Že už nikdy neodídem so vztýčenou hlavou. Že už navždy budem tá, o ktorej sa šepkalo v zborovni.

Najhoršie je, že kedysi som tým ľuďom verila. A oni moje slabé chvíle zobrali a poroznášali ich ďalej ako noviny zdarma. Polopravdy, bludy, klebety. A potom tie pohľady. Vyhýbanie sa. Ticho, keď vojdem do miestnosti. Smiech za chrbtom. Človek sa začne cítiť, akoby mal lepru. Akoby bol nejaký pokazený kus človeka, ktorého sa ostatní boja dotknúť.

A ja už nevládzem byť stále tá silná.

Najväčšiu úzkosť mám z posledného dňa. Z toho lúčenia. Z predstavy, že budeme všetci spolu v jednej miestnosti a ja budem musieť existovať medzi nimi. Byť stredobodom pozornosti je pre človeka s úzkosťou niečo ako nočná mora naživo. Už teraz ma chytá panika len keď si to predstavím.

Ale potom prídem do triedy.

A tam sú deti.

Úprimné. Hlučné. Zlaté. Nedokonalé. Skutočné. A ja viem, že kvôli nim to dokončím. Tento školský rok dokončím kvôli nim. Lebo ony ma nikdy neposudzovali podľa klebiet. Deti cítia srdcom. A tie moje deti vedia, že som ich mala rada.

Možno som veľa vecí pokazila. Možno som počas depresie nebola sama sebou. Možno som sa uzatvorila, plakala, reagovala citlivejšie, než by som chcela. Ale dnes už viem, že človek sa nemá do konca života bičovať za obdobie, keď psychicky ledva prežíval.

Nechcem sa už zožierať.

Chcem sa nadýchnuť.
A ísť ďalej.

Nie preto, že ma to nebolí. Ale preto, že nechcem zostať stáť na mieste, kde ma ľudia dávno prestali vidieť správne.

A možno neodídem z tej práce dokonale. Možno sa budem triasť. Možno budem mať slzy v očiach. Ale odídem. A to bude stačiť.

Niekedy nie je víťazstvo potlesk.
Niekedy je víťazstvo to, že sa človek po všetkom ešte stále dokáže postaviť a povedať si:

„Dobre. Nadýchnem sa. A idem ďalej.“