Senecké leto

Na Senecké leto som išla s tým, že si ho užijem. A vieš čo? Fakt som si ho užila.

Nie takým tým dospeláckym „áno, bolo fajn“, ktoré hovoríme, keď bolo všetko priemerne v poriadku. Ale naozaj. Tancovala som. Spievala som si. Bola som súčasťou davu ľudí, ktorí prišli jednoducho žiť ten večer. A ja som bola jednou z nich.

Stála som pri jazere, pod pódiom, tancovala som, spievala som.. a uvedomila som si, že vôbec nemyslím na zajtrajšok. Ani na včerajšok. Len som tam bola.

A zrazu mi vyšli slzy.

Také tie slzy, ktoré človeka trochu zaskočia. Nie preto, že by sa niečo stalo. Ale preto, že si zrazu uvedomí, že cíti. ŠTASTIE.

Pred pár mesiacmi som sa snažila len prežiť deň. Od rána do večera. Bez radosti. Bez chuti. Bez emócií. Ako keď pozeráš film, v ktorom by si mala plakať alebo sa smiať, ale necítiš nič.

A teraz?

Teraz som stála pri jazere, tancovala, cítila vôňu leta, hudbu, vietor, ľudí okolo seba a mala som pocit, že sa ku mne život na chvíľu vrátil.

Je zvláštne, ako málo o sebe navzájom vieme.

Ľudia okolo mňa videli ženu, ktorá si užíva koncert. Možno si povedali, že má dobrú náladu. Možno si nepovedali vôbec nič.

Nikto by nepovedal, že sa liečim na depresiu a úzkosť.

A možno práve preto o tom chcem písať.

Lebo duševné zdravie nevyzerá nejako konkrétne. Nemá uniformu. Nemá farbu. Nemá nápis na čele.

Niekedy vyzerá presne takto. Ako žena, ktorá tancuje pod pódiom na svoju obľúbenú kapelu a na pár minút je jednoducho šťastná.

A ja som v ten večer šťastná bola.

Naozaj. Celým srdcom.