A tak prišiel deň, kedy nás pustili z nemocnice. Zubaté novembrové slnko zafúkal vietor za sivasté mraky. A len zablúdené lúče odkrývali lízance na oknách. Volala som manželovi, aby prišiel pre nás, že už čakáme len na prepúšťaciu správu.
Na pol zadku si sadnem na nemocničnú posteľ, ťuknem posledné volané. A tam vybafne teta, číslo, ktoré voláte, je momentálne nedostupné. Prevrátim oči raz doprava, raz doľava a volám na druhé číslo. A čuduj sa svete, zase tá istá ženská. Číslo, ktoré voláte je
momentálne nedostupné.
Adrenalín stúpa. Začínam predýchavať. Nádych. Výdych. Skúsim ešte raz. Číslo, ktoré voláte... A ešte raz. Číslo,... Začínam behať ako lev v klietke. Toto dokáže len môj muž!!! Niežeby čakal a hypnotizoval displej telefónu, kedy sa mu jeho drahomilovaná manželka ozve, aby si pre ňu konečne prišiel a odviezol si ju aj s malinkou princeznou domov a tam si ich bude hýčkať... a budú žiť šťastne a bla bla bla... Hormóny pracujú. Namiesto toho, číslo, ktoré voláte...
Volám svojmu otcovi. Podám si ho. On si včera zavolal svojho zaťka, že musia zapiť jeho prvorodené vnúča. Tak nech ide pekne k nám domov, ak bude treba, nech karate chmatmi vyrazí dvere a zobudí toho starostlivého novopečeného otca a ráči mu oznámiť, že čochvíľa nás z nemocnice vyhostia. V tom pip pip, smsky. Číslo, ktoré ste kontaktovali je opäť dostupné. Jeho zobudilo asi 10 strážnych anjelov. Lebo inak... O minútu mi zvoní telefón: „No čo maminka, ako ste sa vyspinkali?“
Prosím ťa a kde ty si? Prečo si si nenabil telefóny,... a blaa blaaa blaaa. Radšej nepokračujem. Kým pre nás prišiel, pobalila som sa. Toto by si zaslúžilo článok samo o sebe. Mamičky, ktoré ešte majú pôrod pred sebou. Prosím starostlivo vyberajte, čo si necháte od návštev priniesť. Domov som šla ako predavačka z Miletičky, igelitky plné jabĺk, keksíkov, koláčov, džúsov, minerálok. No hrôza. Do toho moja cestovka s vecami, malej cestovka s vecami, kufrík vzoriek, čo dostanete v pôrodnici, vajíčko so 4 kilovým dieťaťom. A samozrejme miesto na parkovanie pred nemocnicou žiadne. Ale vravím si, rozpačitý začiatok dňa, lepší bude koniec.
Pomaly opatrne vystupujem z auta. Celú cestu domov som kľačala na prednom sedadle a rukami sa opierala o palubnú dosku. Každý jeden kamienok, hrboľ, výmoľ či najmenšia nerovnosť vo mne šticovala stehy, ktoré po pár dňoch ťahali akoby nimi niekto neustále mykal. Muž šiel prvý, odomknúť dvere, v rukách držal vajíčko a v ňom to naše malé vyliahnuté vtáčatko. Zostala som stáť na prvom schode, oprela sa o drsnú omietku a zahľadela sa na nich dvoch. Už sme rodina. Skutočná, plnohodnotná.
Prvý deň doma z pôrodnice. Chytila som zimnicu, pripadala som si ako domiešavač, namiesto mlieka som mala v prsiach asi betón. Obe ako kameň, mlieka ani kvapka. Teplota, zimnica. Čo dnešný deň ešte prinesie?
Podvečer sme už obaja s mužom boli akoby v delíriu. Len sme sa na tú našu malú lásku pozerali. Voňala po detskom mydle. Rúčky zopäté k sebe, ako by sa modlila. Pery špúlila a pusinkovala svet okolo. Zvyšok dňa prešiel v pravidelnom režime. Papať, prebaľovať, spinkať, pestovať, papať, prebaľovať, spinkať, pestovať. Až sa schýlil k večeru. Vzala som si to moje vtáčatko k sebe do postele a chystala som sa spať. Držala ma tými malinkými prstíkmi, cítila som sa potrebná, dôležitá, naplnená.
Akoby ma ten môj už dnes dosť nenaštval, začal mi hovoriť, ako mám dať malú do postieľky, že som unavená, aby nám nespadla, nepriľahli sme ju... Vytočil ma opäť. Ale mal pravdu. Päť dní v pôrodnici som sa nevyspala, zalomím ako drevo, bude istejšie, ak ju dám spinkať do postieľky, aspoň kým sa zobudí papať. Potom si ju už nechám pri sebe, aj keby čo bolo. Na líčko som jej dala bozk, na čielko krížik a zaspala som tvrdým zaslúženým spánkom asi behom sekundy.
Zrazu sa strhnem na prenikavý zvuk pípania, na postieľke bliká červené svetlo a hádže strašidelné tiene na steny okolo. V sekunde vyskočím z postele. Nevnímam bolesť. Beriem na ruky to naše klbko a kričím na muža, ona nedýcha. Fúkam jej do jej porcelánov tváre, štípem na líce, oči má stále zatvorené, ani náznak pohybu. Červené svetlo bliká, monitor dychu vrieska na celý dom. Bežia sekundy, no zdá sa mi to byť večnosť. Malú dávam mužovi a ja utekám do kuchyne po vodu. Muž rozbaľuje drobné telíčko zo zavinovačky, štípe ju do stiehienok a ja jej prikladám mokrú handru na tvár a v tom sa strhla, nadýchla, mľaskla, našpúlila pusinku a spinkala sladko ďalej.
Triasla som sa na celom tele. Obaja sme sa triasli. Až keď bolo „po všetkom“ som si uvedomila čo sa stalo a čo sa ešte len mohlo stať. Rozplakala som sa. Plakala som plačom úľavy, strašného strachu a radosti zároveň. V hlave sa mi premietali tie najhoršie scenáre. A stále dookola som rozmýšľala nad tým, čo by sme robili, ak by sa nenadýchla. Ak by sa neprebrala.
Keď idete kupovať výbavičku pre dieťa, tak vás vždy ochotná pani predavačka presvedčí, že potrebujeme 8 cumlíkov a na každý pre istotu po dve retiazky. Keď sme šli na nákupy my, tak to vyzeralo podobne. Našťastie som mala akú takú predstavu o tom, čo potrebujeme a o tom, čo síce nepotrebujeme, ale chceme. Pri otázke, či kúpiť, alebo nekúpiť monitor dychu som zo začiatku nemala úplne jasno. Myslela som si, že je to obchod so strachom. Tak trochu podpásovka, keďže už od prvého sona, kedy som sa bála, aby tej malej bodke bilo srdiečko, sa o deti budeme báť celý život.
Potom som si povedala, že toto je jednoducho druh tovaru, ktorý sa modlíte, aby ste ho nikdy v skutočnosti nepotrebovali. Asi ako autosedačka alebo taká havarijná poistka. A monitor sme kúpili. Bohuvďaka.
SIDS alebo syndróm náhleho úmrtia dojčiat postihuje predovšetkým deti do jedného roku. Zistiť, že dôvodom úmrtia dieťatka bol práve tento syndróm je možné bohužiaľ až post mortem, kedy sa pri pitve nenájdu žiadne nálezy, ktoré by poukazovali na nejaké ochorenie. Viac o SIDS si môžete prečítať aj vo WIKI. Aké sú väčšinou jeho príčiny ale taktiež, ako sa môžete snažiť predísť tomu najhoršiemu.
My sme mali šťastie od Boha, že sme nemuseli riešiť skutočné oživovanie. Pretože, hanbím sa to priznať, no kúpou monitoru dychu sa moja osveta ohľadom možnej zástavy dýchania skončila. Jediné čo by sa mi v tej chvíli asi vybavilo pred očami, by bola scéna z Baywatchu, ako prsnaté záchranárky 5x stlačia hrudník a raz vdýchnu do úst. Čo už ani pri oživovaní dospelých neplatí, nieto ešte novorodenca.
Ako teda postupovať, ak sa rozozvučí monitor dychu?
- Zistite, či to nie je planý poplach, akú má dieťa farbu, či je ružové, či dýcha.
- Ak nedýcha, zistite, čo je príčinou. Pretočte dieťatko na bok, uvoľnite dýchacie cesty od prípadných zvratkov, spriechodnite ich.
- Ak to nepomohlo, chyťte dieťa za nohu dole hlavou a pobúchajte po chrbte. Väčšina detí sa preberie. No aj tak je potrebné aby boli vyšetrené, čiže privolajte tak či tak RZP, aj keď sa dieťa prebralo.
- Ak dieťa stále nereaguje, položte ho na rovný povrch, novorodencovi podložte lopatky, hlavu však nezakláňajte a poskytnite mu umelé dýchanie. Pri novorodencovi musíte ústami prekryť nielen pusinku ale aj noštek. Približne každé dve sekundy jedno vdýchnutie. Pozor, pri novorodencoch vdýchnite len také množstvo vzduchu, ktoré máte v ústach, nikdy nie viac. Veľkým množstvom vzduchu by ste mohli dieťatku roztrhnúť pľuca, ktorých objem je len niekoľko mililitrov. Po zareagovaní dieťaťa je nutné volať záchranku.
- Ak približne do minúty nezareaguje na umelé dýchanie, resuscitáciu prerušíte, zavoláte záchranku a to tak, že nahlásite meno, presnú adresu, telefónne číslo, poviete, že oživujete dieťa a položíte. Po zložení pridáte aj masáž srdca. Približne v línii dva centimetre pod úrovňou bradaviek stláčate dvoma prstami vo frekvencii asi 120 stlačení za minútu. Vždy 1 vdych a tri stlačenia do hĺbky 1/3 hrudníka.
Pri deťoch starších ako mesiac sa už hlavička zakloní, nadvihne sa brada, nos sa stlačí a umelé dýchanie je prevádzané len do úst. Oživovanie sa robí v pomere 30 stlačení a dva vdychy vo frekvencii asi 100 stlačení za minútu.
Na našu prvú noc doma veru do smrti nezabudnem. Od toho okamihu som sa strhávala v noci, lebo sa mi zazdalo, že monitor prestal blikať nazeleno, čo by znamenalo, že dieťa nedýcha. Bála som sa nechať spať dcérku s nami a ešte veľmi dlho som premýšľala, čo by sa stalo, keby som si tvrdohlavo presadila svoje, nedala na manžela a nechala si malinkú pri sebe. Bola by tu ešte? Dočítala som sa, že práve spánok dieťaťa s matkou môže SIDS zabrániť, pretože sa dieťa „napojí na vlnu“ dýchania svojej mamy a nezabudne sa nadýchnuť. Ťažko povedať.
Tento článok nemá vystrašiť maminky a ani zdvihnúť ročné obraty výrobcov monitorov dychu. Skôr má upozorniť, že kúpou monitoru to nekončí a zachrániť život svojmu dieťatku môžete vy tým, že budete vedieť čo robiť. Verím, že prečítanie tohto článku bude patriť k tým najväčším zbytočnostiam a v živote nikdy nevyužije to, čo sa tu popisuje. Ale keby náhodou, radšej byť pripravená.
Dakujem za clanok, akoby si pisala o nas, len u nas bola situacia veeeelmi podobna dva mesiace po porode, presne piatok trinasteho.. A na dalsi den znova, to si nas uz nechali v nemocnici na pozorovani, ale na nic neprisli.. Niekedy si to v hlave aj po 10 rokoch premietam, ci nahodou aj takyto moment nemohol byt pricinou nasich sucasnych problemov (dyslexia, dysgrafia)..