Dovolenka pri mori

Blíži sa koniec apríla. Väčšina cestoviek finišuje svoje first minute akcie a nás láka myšlienka ušetriť na tom našom, nie ešte dvojročnom, Raráškovi, ktorý by mal mať všetko zadarmo. A tak večer, po celodennej mamovskej šichte, sadám k počítaču, načítavam stránku na vyhľadávanie zájazdov. Zadávam naše kritéria do poskytnutých filtrov a postupne dotváram dovolenku našich snov.

No ty vole! To je pálka... No to je fakt dovolenka snov! A v nich asi aj zostane. Ok, skúšam prijateľnejšie nároky a prehodnocujem, či skutočne potrebujeme all inclusive, či musíme mať bazénový komplex a výhľad na more. Preklikávam, hľadám, premýšľam a spomínam.

Pamätám si na to ako dnes. Ráno je chladné, ale vykúkajúce slnko sľubuje teplý a jasný deň. Vtáci čvirikajú a letom rozhorúčený betón nestihol cez noc úplne vychladnúť. Horkosť asfaltu cítiť vo vzduchu aj napriek skorým ranným hodinám. Vystupujem z auta otcovho kamaráta. Priviezol nás na miesto určenia. Obzerám sa vôkol seba a v bruchu cítim šteklenie z príjemného cestovného napätia.

Z rozcítenia ma vytrhne vrava zvyšku našej zostavy. Príkladná vzorka na sociologický výskum. Keby si nás všimol niekto od filmu, Účastníci zájazdu mohli byť natočení oveľa skôr.

Zdvihnem zrak a nahlas prečítam veľký nápis na budove. Letisko. Zovrie mi žalúdok. Čakal nás prvý let. A dovolenka v Bulharsku, kde podľa cestovky je ešte stále aj Slovák kráľ. Mám 14 rokov. Iných 14 rokov, ako majú dnešné štrnástky. Takých naivných, nevinných a detských. Tie, ktoré máte dnes okolo tridsiatky, to myslím pochopíte 🙂.

Neskutočne sme sa tešili na more. Nešli sme k nemu prvýkrát. Bulharsko bolo našou cieľovou destináciou už viackrát. Už sme absolvovali dvojdňovú jazdu autobusom, dobrodružnú cestu lôžkovým vlakom a dnes sme mali letieť.

A tak sme vrtuľkové chladničky s rezňami, pečenými kuriatkami a kilami očistenej zeleniny nechali doma a šli na machrováka len s pár obloženými chlebíkmi 🙂 Bolo to dávno, v bezstarostných časoch, kedy vás na palubu lietadla pustili s nožničkami s 20 cm čepeľou. Ako odôvodnenie stačilo vysvetlenie, že mi sestra nestihla ostrihať ofinu, tak som si nožničky narýchlo zbalila na cestu.

Žiadne krkolomné pózy, na úzkom sedadle autobusu, mamine opuchnuté nohy a otcove frflanie, že v starých karosách sa šlo oveľa pohodlnejšie, keďže mali širšie sedačky s väčšími medzerami medzi sebou a teda väčším priestorom na nohy. A najlepšie na tom všetkom bolo, že sme sa už večer kúpali. Poobede sme opustili šedasté panelové pýchy socialistickej výstavby a už večer omáčali prdelky v slanej morskej vodičke.

Apartmány na treťom poschodí pôvodne dvojpodlažného domu dostavali pre turistov, a celé pochodie patrilo našej 15 člennej zostave. Žiadny výhľad na more, žiadna klíma, žiadne tobogány, či hotelový bazén. Pár nalomených plastových stoličiek na malom balkóne, no my sme sa cítili ako v raji. Z nie natoľko vzdialeného mora bolo počuť krákanie čajok, aj šum rozbíjajúcich sa vĺn o skaly, z taverny oproti rytmickú bulharskú hudbu a cítiť vôňu čubrice.

Nechýbali nám animačné programy. Hľadali sme mušle, stavali pieskové hrady, podnikali niekoľkohodinové prechádzky po pláži, skákali sme do vĺn, hádzali si loptu, vozili sa na starých poctivých „handrových“ nafukovačkách. Otec nás zhadzoval s výskokom z pliec do mora a obedovali sme každý deň šopský šalát a vyprážané rybičky Caca. Ležali sme starých posteľných obliečkach, ktoré mama uznala, že oželie, žiadne lehátka, tobôž nie zadarmo.

Každé ráno otec so strýkom nakúpili čerstvú zeleninu na trhu k pečeňovej paštéte z domácich zásob, chrumkavé pečivo, či sladké croissanty. Večer sme sa vyparádili do najkrajších šiat, sestra mi urobila ten najštýlovejší účes a vybrali sme sa všetci na promenádu, prebrázdiť všetky uličky nášho letoviska. Večerali sme v útulných taverničkách s domácou kuchyňou, každý večer inde a za smiešne peniaze. Spoznávali krajinu, ktorá nás prichýlila a neboli zatvorení v zlatej klietke megalomanského rezortu. Bolo to vzrušujúce, dobrodružné a čarovné.

Zapýrila som sa sama pred sebou. Ako sa človek časom zmení. Niekedy ku šťastiu naozaj netreba plotom obohnaný 5 hviezdičkový raj s hriešnym množstvom jedla a luxusu. Niekedy stačí nájsť v sebe kúsok dieťaťa a tešiť sa z maličkostí a pripustiť si krajinu, do ktorej idete k telu. Sú letoviská, kde to nie je objektívne možné, a aj fakultatívny výlet je adrenalín. Ale veď vy viete, ako to myslím 🙂

A tak som upravila filtre, kritériá prepísala a tam ta da dá.... 1500 vhodných zájazdov za celkom rozumnú cenu. A je tu ďalší problém. Kam sa vydať? Akú destináciu si zvoliť? Na čo všetko prihliadať? Poraďte vy, skúsenejšie mamičky. Ako vyzerala vaša dovolenka s deťmi pri mori? Na čo si dať pozor? Na čo nezabudnúť? Podeľte sa so svojou osobnou skúsenosťou tu vo WIKI (klik) a ja sa s vami podelím o srdiečko.