Ani nedýcham. Zreničky mi kmitajú zo strany na stranu, akoby sa v tej tme dalo niečo vidieť. Zdá sa mi, že niečo počujem. Nejaký pukot, pravidelné ťukanie niekde v diaľke. Hodiny, sú to len hodiny, odľahlo mi. Ležím zakrytá v posteli a bojím sa pohnúť, obyčajné zavŕzganie postele znie v noci horšie ako odstrel starej budovy. Nie som si istá, ale šuchnutie v diaľke bol tuším pohyb. Počujem to opäť. K šuchotaniu látky sa pridáva prerývaný zvuk hlasného dychu. Tŕpnem, či nezačujem kroky. Hororová noc.
Ak čakáte detektívku a že na mňa niekto vybehne z nožom, tak sa mýlite. Je to len prvá noc, kedy moje malé dievčatko spí samo v posteli vo svojej izbe. A tak sledujem do tmy svietiacu elektronickú pestúnku a analyzujem každé puknutie, šuchnutie či hlasnejší nádych ako obvykle. Keď sme jej kupovali „veľkáčsku“ posteľ pred pár mesiacmi, premýšľali sme, ako jej prechod z našej spálne do jej izby čo najviac uľahčiť.
Najskôr sa na nej len tak mojkali, pozerali rozprávky a čítali knižky. Uspávali bábiky, koníkov, kačičky, žaby a všetky plyšové zvery, ktoré rodina aj napriek môjmu zákazu s obľubou nakupuje. Poslednou fázou prípravy bol poobedný spánok, ktorú sme tiež zvládli na jednotku. Všetko šlo na naše prekvapenie super.
Každý večer som sa jej pýtala, kam chce ísť spinkať, či do jej izbičky za macíkom alebo ku maminke do detskej postieľky. Na rutinnú večernú otázku z našej strany zaznela vždy rutinná odpoveď zo strany dcérky - "babackať mamičkou". Až raz... Babackať mackom. Prišlo to ako blesk z jasného neba. A tak som ju z hrčou v krku uložila do jej izbičky. Pod posteľ naukladala matrace z pohovky, keby náhodou capla, nech sa nedorazí. Za 15 minút sa priplížila ako duch, objala ma a hovorí: "Za mamičkou". Takto skončil každý jej pokus o spánok osamote a bolo ich viac.
Teraz je niečo po polnoci a ja sledujem do tmy svietiacu elektronickú pestúnku a analyzujem každé puknutie, šuchnutie či hlasnejší nádych ako obvykle. A to už od 19:30. Z hodiniek vyberám baterku, lebo ich tikot mi „ruší príjem“ a vzbudzuje vo mne falošné poplachy. Okolo jednej ešte stále nespím. A z pestúnky sa ozýva plač a volanie mama, mamička. Zoskakujem z postele a utekám za ňou takou rýchlosťou, že by som tromfla aj tým Keňanov z Košického maratónu mieru. Beriem si ju do náruče a unášam k sebe do spálne.
Viem, že by stačilo pohladkanie, pobozkanie a bolo by dobre. Viem, že by sa to zopakovalo možno 5-krát za noc a na ďalšiu už len 4-krát a tak ďalej, až by kým by to "mama, mamička" nezaznelo. Ale rovnako viem, že na to nie som pripravená. Ja, nie dcérka.
Koľko rán ešte bude takých, že ma zobudí jej smiech, bľabotanie, tlieskanie či spievanie? Nechcem byť fanatická matka, ktorá bude spávať so svojim dieťaťom do 15-ky, ale ani sa nechcem nikam ponáhľať. Vnútorný hlas, ktorý ma odhováral od jej vysťahovania do susednej izby, som zaháňala predstavou, ako sa ráno rozbehne za nami do postele, vlezie a budeme sa túliť a jašiť ako každé ráno. Uvedomila som si, že skákať ku mne do postele môže aj od troch rokov do desiatich, či odkedy to začína puberta u dnešnej mládeže. Ten čas s deťmi uteká neskutočne rýchlo a nič na svete netreba uponáhľať. Pretože žiaden z tých okamihov sa už nevráti späť. Vraví sa, že aj tie najmenšie okamihy majú moc pretrvávať v srdciach po celý život. A viem, že naše rána sú jedným z nich.
Ako ste zvládli osamostatnenie detí vy? Podeľte sa so svojou skúsenosťou!
Keď to čítam cítim sa ako krkavcia matka, lebo moja dcérka spí V detskej izbe od 8.mesiacov, jediný tik ktorý ešte mám je ten že zapinam každu jednu noc monitor dychu. Prespi celú noc do ôsmej, ráno sa zobudí do ružova vyspata a ja s manželom tiež 🙂