Vanilkové rožky

Meluzína oblizuje krov strechy a hrá na škridlu ako na cimbal. Na stole dohárajú adventné sviece a stekajúci vosk modeluje vianočné sochy po krajoch venca. Vôňa škorice a klinčekov vo varenom víne šteklí chuťové poháriky jazyka. Zo šálky sa ťahá para a krúti sa do špirálky ako v reklame na kávu.

Zabalená v deke podídem k oknu a otvorím ho dokorán. Tvár mi pokryje ľadový zábal a korenistú vôňu vína usekne mrazivo ostrý vzduch. Vonku je ticho. Anjelské zvonivé ticho.

Zahľadím sa na panelák oproti. V oknách sa mihocú svetielka stromčekov a sem tam sa mihne postava.

Cez Vianoce si málokto zastiera okná. Všimli ste si to? Každý akoby sa chcel pochváliť svojim kúskom šťastia a okná, malé výklady ich životov prezrádzajú príbehy ľudí z bytov oproti.

Na nahej pokožke ma popŕhli husia koža. Zatvorím okno a pritúlim sa k nemu na gauč. Ľadové nohy si poprepletám pomedzi tie teplé...

Maaam, Maaamaaam... Späť do reality. Facka. Volá sa dieťa. Snažím sa ešte zachytiť kdesi v pare sa strácajúci vzdušný zámok, poskladaný z nedosiahnuteľných snov a pekných spomienok. Áno, aj takto nejako vyzerali kedysi naše Vianoce. A dnes... Maaam, Mamaaa.

Nazriem do izby. Monitor dychu zvesila a hodila o zem a kábel okusuje. Asi je načase ho zbaliť. Túto činnosť strieda hurónsky smiech. Poobedie bude veselé.

Vyberám ju z postieľky. Rozbehne sa po štyroch po dlažbe v kuchyni, tabuľkový skrížený vzor strieda s prekríženým šmykom a v tom praaask! Plač ukrutný a strašný. Idem spočítať škody. Počet zubov pred kolíziou: 4. Počet zubov po kolízii: 4. Fraktúry: 0. Tržné rany: 0. Prehliadka ukončená predčasne pre nedisciplinovanosť pacienta. Už otrháva umelé ihličky z girlandy nad krbom a pchá si ich do výstrihu na bodyčku. Keď ich tam má dostatok, pokračuje s tou istou činnosťou, ale pri stromčeku. Nakoniec mi ich všetky príde ukázať.

Skutočne som zvedavá, ako my dve dnes dáme tie vanilkové rožky. Vianoce za rohom a ja mám na ponúknutie tak akurát tri druhy tých šulcových chrumiek, na ktorých fičí.  Jedny obalím vo vanilkovom cukre, druhé namočím do čokolády a tretie vyzdobím namiesto medovníkov.

Idem do pivnice pre orechy. Houby houby, čo s krpatou? Ok, ideš do stoličky, prigurtňujem ťa v nej, púšťam Mášu a letím do pivnice. Kým sa vrátim, čaká ma výjav, ako z voľného pokračovania filmu Exorcista. Prehýba sa v luku na stoličke, od hnevu vrčí a pomedzi to stíha kopať tými svojimi čongálami o nohy kŕmiacej stoličky. Pozerám, či náhodou nelieta aj riad, akože ten Poltergeist, že by tu úradoval. Asi ten diel Máši už videla, čo sa zabijem? Začínam šípiť, čo znamená obdobie vzdoru. Teším sa, keď bude mať tri. Si užijeme.

Ako vzorová matka vypínam telku a volím edukatívny prístup Montessori pedagogiky - vyberám z linky misku, varešku, žufanku, lyžičku, sitko obyčajné a sitko na halušky.

Prišla moja chvíľa, meliem orechy, vážim múku. O chvíľu ma už ťahá za gate. Čo už, je šikovnejšia, ona už dovarila. Kým stihnem zareagovať, tak vyberá z koša prázdne vrecko od múky. A zisťujem, že som naprd gazdiná, keďže až také prázdne nebolo. Biele pomúčené rúčky utiera do svojich teplákov, oblizuje dlaň, následne metá jazykom, ako ako keby ste dali psovi vypiť domáce pálené a vo finále ukáže, ako robí opica. Tá moja opica ukazuje ako robí opica výhradne vtedy, keď má špinavé ruky od niečoho mazľavého, lepkavého alebo niečoho mega zaujímavého, ako je aj napríklad múka. Večer namiesto sprchy pôjde do pračky na vyvárku.

Prihodím jej k miskám  pár štipcov na prádlo, odvediem do detskej a parááádááá. Zabralo to. Už miesim cesto ozlomkrky a... Zrazu je ticho. Bože, zostalo ticho. To nikdy neveští nič dobré. Utieram ruky do handry a bežím za ňou do detskej. Olupuje nechtami farbu zo skriniek. Úžasné. Ja som jej po nociach natierala starý nábytok, aby mala krásnu izbičku. Nájde najmenší stekanček, tam ten náter načne a z farby Provence Florence total brutal vintage je maskáčová, kde spoza zelenkavo-tyrkysovej vykúkajú fľaky čerešňovej drevotriesky. Ako si spravíš moja, tak budeš mať. Asi ti potom namiesto baldachýnu kúpim aj s posteľou vojenskú maskovaciu sieť.

Beriem ju aj s riadom do kuchyne. Nech ju mám na očiach. No lenže tu ju nemám len na očiach, ale aj na krku. Čo s tebou? To fakt nedám taký primitívny koláč ako vanilkové rožky?

Ham, ham. Ok, dáme ham. Dáme banánik. Ošúpem ho do polovice, jemnúčko orežem visiacu šupu po bokoch, aby jej nezavadzala a podám. Pomaly odkusuje banánik a mľaská tou mini pidi pusou. Všetko od banánu, ruky samozrejme tiež, na záver nezabudne ukázať, ako robí opica, ako inak. Neriešim a pomyslím na tú vyvárku.

Pozerám na ňu, ona od múky, ja od múky, zem od múky, cesto nedorobené, rožky neupečené, cerí tie malé zuby na mňa a pýta sa hopa. Beriem ju na ruky, kúše ma do nosa. A viem, že toto sú Vianoce. To, keď budeme spolu. Ja, ocko, ona. A pokojne budem jesť aj tie kukuričné šulce vo vanilkovom cukre. Alebo kúpim špaldové šulce a budem ešte aj trendová.

Ležím v posteli, meluzína oblizuje krov strechy a hrá na škridlu ako na cimbal. Na stole dohárajú adventné sviece a stekajúci vosk modeluje vianočné sochy po krajoch venca. Spoza dverí do spálne preniká poskakujúce svetlo z vianočného stromčeka. Ležíme na posteli, mäkké svetlo Vianoc ju robí ešte krajšou, ako je. Túli sa ku mne, bosú nožičku mi vopchá popod nos a ja ju musím bozkávať. Popritom sa chichoce, ale nôžku nepovolí. Prstami mi češe mihalnice a posiela pusu, jednu za druhou.

Toto sú Vianoce. Sladké ako detská pusa, radostné ako jej chichot, veselé ako naše pochabé bozkávanie prstov na nohe... Čo si budeme klamať, sú to aj Vianoce plné očakávania... Očakávania, kedy už konečne zaspí 😀 A potom, rýchlo na tie vanilkové rožky.

P.S.: Rožky sa podarili, nezhoreli, chuťovo paráda, aj vydávať by som sa mohla, keby už nie som.

P.S.2.: Výjav ako z thrileru. Utieram stôl. Plechovú krabicu s rožkami preložím na konferenčný stolík. Len na chvíľu. Periem handru v drese. Kde sa vzal, tu sa vzal, pri krabici Bucifál stál. Čas sa zastavil. Z mojich úst sa derie hlasný výkrik Nieeee. Z jej úst sa derie škodoradostný úškrn. Krabicou trasie, rožky narážajú od dna po vrchnák, od pravého boku, po ľavý, zpredu dozadu. Ja vyrážam na ratu bezmocnému vianočnému pečivu vydanému na pospas pochabému vyčíňaniu ročného batoľaťa. Neskoro. Krabicu hádže na zem. Krabica padá na plávajúcu podlahu, vrchnák odlieta nabok a... Stojím nad kôpkou práškového cukru, z ktorého vytŕčajú vanilkové zlomky. Pozriem na ňu. Koľká radosť v očiach, ešte stihne rukami rozmazať cukor po podlahe a ukázať, ako robí opica. Ako inak. Zase sú tu Vianoce plné očakávania. Nech už ide spááááť!

#materstvo  
#zabava