Čaro roviny (umelecký opis)

Vo všetkých knihách v knižnici len jediná ma pritiahne čistou logikou. Planeometria a stereometria - na tých stranách ukrýva úplne iný príbeh ako poznáme od Shakespeara či Danteho. Aj keď mnohým táto rovina môže pripadať ako peklo, mna napĺňa božským pokojom. 
Stránka papieru, nie belšia ako zasnežená pláň, prináša vedomosti, ktoré sú zachytené len drobnými čiernymi bodmi. Veď nie je to nádhera? Nekonečný priestor zachytený pár rovnicami? Tri riadky čo držia nekonečno vo svojej moci, nakláňajú ho vo svete, a predsa si udrží svoju priamosť? A ja ako nebojácny rytier otváram knihu príkladov a len s troma pomocníkmi objavujem nekonečnosť plochy, ktorá iným pripomína koniec sveta. Vedomosť a zvedavosť sa pretkajú ako dve stuhy, a tak viem, že toto koniec nie je. Popieral by jej samotnú podstatu nekonečnosti. Na jeden papier, ako štrikujúca babička, pomocou dvoch ihlíc a vlny, rozprestriem šál príkladov. V drobných odlišnostiach vidím rovinu. Prečo je zrovna takáto? Zdradí ma desatiným číslom alebo nebodaj zlomkom? Alebo bude nezvládnutelným monštrom, túžiacim po odmocnine? 

Moja rovina je kolmá na celú zem. Tvorí priestor pre stromy nelimitované koreňmi rastúcimi viac ako za čias dinosaurov a siahajúcimi hlbšie ako Mariánska priekopa. Vektori, ktoré na ňu ukladám sú ako ťahy štetca, maľujú jej rozpínavé šaty vo všetkých odleskoch. Neexistuje plátno dosť veľké aby to zachytilo. Pouličný umelec by darmo hladal múr dosť veľký aby zachytil celučičkú jej podstatu. Minul by všetky farby, zaplnil každý kúsok múru, a predsa by sa našiel bod, ktorý by jej patril, tak ako mne patrí moja ruka. Na múr sa nezmestí ale patrí jej. 

Pýcha roviny predchádza jej pád. Jej veľkosť tak desí ľudí, že sa musela zmrsknúť na štvorec nie väčší ako dlaň. Príklad ju opíše dvoma vektormi, a priradí jej bod akoby bola len školskou nástenkou, na ktorú pripnú pohľadnicu. Po zatvorení knihy, po najbližšom teste, ostane zabudnutá. Nechala sa poznať, poodhalila svoje postavenie, prijala body, kružnice i priamky a vrátila sa do knihy. 

Nezanevrie na žiakov, stále čaká na jedného z milióna. Toho, ktorý zacíti jej farbu, chuť a melódiu už pri pohľade na vzorec. Čaká na profesora, ktorý zrovna ju opíše v príklade. A s pýchou rodiča, odvádzajúceho dieťa prvýkrát do škôlky, sa díva na všetky priamky ktoré jej patria a fandí každej jednej: “Ty im to dnes ukážeš! Položíš ich na lopatky až sa zapotia.”