Najprv sa trošku predstavím : volám sa Nina mám 20 rokov, bývam v dedinke pri Galante a mám teraz už sedemmesačnú dcérku. Som slobodná mamina, už od tretieho mesiaca tehu som na to bola sama, no našla som oporu v rodine. Zojka so mnou maturovala (dva krát :D ). Asi od šiesteho mesiaca som sa zmenila na krowkožrúta a aj to výrazne prispelo k tomu, že som pribrala 30kg. No nahovárala som si, že to som len zavodnená, že to potom „vycikám“ :D . TP som mala 30.12.2014.

   Je Silvester pol tretej ráno, druhý deň po TP, budím sa zo sna na bolesť krížov, „čo to je?“ zľakla som sa, no po chvíľke to prešlo, tak si hovorím že asi poslíčkovia. O piatej znova bolesť a tá mi už spať nedala, vstala som a snažila prísť na to či už rodím, alebo je to len obyčajná bolesť krížov? Mám v sebe malé sloníča tak by som sa ani nedivila. No asi po hodinke to zas prešlo a takto sa to opakovalo dookola, mama mi povedala že to pôrod asi nebude, lebo ona keď rodila tak „trhala obkladačky v kúpeľni“. Takto sa to striedalo celý deň chvíľku klud, chvíľku bolesti no tie boli nepravidelné. Tato za mnou stále chodil (približne v 15min. intervaloch) a nervózne sa vypytoval, „no čo už?“ Poobede prišla mama z roboty. Stále sme riešili či ísť do nemocnice či nie. Nakoniec sme sa dohodli, že po večery pôjdeme. O šiestej sme zasadli k slávnostnej večery. A potom se vyrazili. Naši mi sľúbili, že nechajú jeden ohňostroj pre Zojku keď prídeme domov. Áno hádate správne ten ohňostroj je doteraz v šuplíku J.

Na príjme boli dve sestričky, napojili ma na CTG a zhodnotili, že to ešte nič nieje, že pôrod to síce je, ale ešte je ďaleko do cieľa, že ak chcem môžem ísť domov. Rozhodla som sa zostať veď predsa nebudem behať hore dole, keď sa to môže rozbehnúť aj za pol hodinku (no čoskoro som to rozhodnutie oľutovala). Pri príjmových formalitách sa ma sestrička prekvapene pýta, vy ste pribrala 30kg? Nie vôbec som sa necítila trápne. Keď ma prijali išla som za našimi na chodbu a oznámila im že už čoskoro budú starí rodičia. Dúfala som, že mama ostane so mnou, aby som nebola sama pri pôrode, no tá mi s urevaným, roztraseným hlasom povedala, že by to nezvládla, že by s ňou mali viac roboty ako so mnou. Ako som sa na ňu pozerala uznala som, že to tak bude lepšie. Tato sa tváril jak najväčší trvďas, no videla som na ňom, že mu neni všetko jedno. Tak som sa rozlúčila a šla som si ľahnúť.

Za pár minút prišla ďalšia rodička, prijali ju, rozlúčila sa s manželom a upelešila sa na vedľajšej posteli. Čakala chlapca, už druhého J . Bolesti sa mi stupňovali a boli čoraz častejšie, lekárka ma vyšetrila, a povedala, že som sa ešte málo otvorila, že si ešte počkáme. Blížila sa polnoc, moja „spolubývajúca“ silno stonala od bolestí a chodila hore dole po izbe, no zhodnotila, že ak to má porovnať s prvým pôrodom, tak teraz ani nevie že rodí. To ma trošku vystrašilo. Znova si nás obzrela doktorka ja som bola stále málo otvórená no suseda to už mala kúsok do cieľa. O pár minút sme spolu sledovali ohňostroje, vybuchovali asi odvšadiaľ, z deviateho poschodia sme mali perfektný výhľad. Trvalo to dlho, asi 45min. a moje bolesti zas začali ustupovať. Ľahla som si do postele a zaspala...

Okolo pol druhej som sa zobudila na krik, kým som spala moju susedu napojili na oxytocín a zrovna jej išli robiť klystír, zaspala som znovu, o pár minút som už bola zas hore, zobudil ma krik idúci z pôrodnej sály, rodička strašne kričala, nech už konečne vylezie, že už nevládze, bolo mi jej ľúto, bola som vystrašená a vtedy to prišlo. Zo sály sa ozýval plač malého rozplakala som sa od dojatia, stačilo mi to počuť, bolo to krásne. Malinkého odviezli preč a zo sály sa zas bolo počuť krik! „Prečo kriči???? Šak už porodila!!!“ pomyslela som si. „Čo jej tam pre Boha robia?“ ( o niekoľko hodín som na to prišla ) .... Čoskoro som znovu zaspala.

Zobudila som sa okolo šiestej ráno, zrovna sa menili sestričky (úprimne som sa potešila, tie čo mali nočnú boli dosť nepríjemné). Neskôr prišla doktorka ( tiež už iná ) a prezrela ma, pýtala sa ma na bolesti, keď som jej povedala, že po polnoci ma bolesti prešli, a objavili sa zas pred pár minútami nechcela mi veriť, lebo som sa vraj cez noc otvorila o 4cm. Ja som už ale bola zúfalá, bola som hladná (to je u mňa veľký prúser, keď mám hlad, tak sa mi začne točiť hlava, celá sa roztrasiem a idem odpadnúť). Dúfala som, že mi donesú nejaké raňajky, nedoniesli. Preklínala som samú seba, že som nešla nazad domov, že som kludne mohla stráviť Silvestra s našimi a prísť až ráno (najedená medovníkov a kroviek J) . Keby som si aspoň pribalila nejaký keksík. V duchu som sa povzbudzovala a snažila sa nemyslieť na hlad. Sestrička mi pichla glukózu že aby som nebola moc vyčerpaná „ha ha ha“ . Asi o deviatej zas prišla doktorka a prepichla mi plodovú vodu aby malej trošku pomohla. Bolesti silneli, boli častejšie a ja som sa tešila že už to bude J.