Darcia Narvaez Ph.D. Moral Landscapes, preklad článku Dangers of “Crying It Out”, link https://www.psychologytoday.com/blog/moral-landscapes/201112/dangers-crying-it-out
Prosím berte na vedomie že sa nejedná o profesionálny preklad. Za pomoc ďakujem adriana23c. V rámci možností a voľného času by sme chceli v prekladoch pokračovať, aby boli k dispozícii aj linky na ostatné články uvedené v tomto 🙂
Pozn. prekladateľa (vďaka jojka_m za návrh) - Rada by som na úvod k článku niečo napísala. Sama ako matka počúvam inštinkt a svoje dieťa, a správnosť toho potvrdzujú i najnovšie výsledky, ktoré v článku vyvracajú pozitíva teórie kontrolovaného plaču, práve naopak z dlhodobého hľadiska poukazujú na jej negatíva. Slovenské webstránky ponúkajú iba veľmi málo argumentov ktoré by komplexne a z vedeckého hľadiska riešili túto (bohužiaľ) aj u nás tak rozšírenú metódu. Preto som sa rozhodla pomôcť ľuďom, ktorí, tak ako ja, síce cítili že nechať dieťa vyplakať nie je správna cesta, ale chýbali im vedecky podložené argumenty ktoré by ich názor potvrdili a poskytli im tak oporu v častokrát náročnom diskusnom boji so zástancami tejto metódy. Dúfam, že pomôže čo najviac ľuďom, a hlavne, čo najviac deťom ;)
Metóda kontrolovaného plaču / vyplakávania detí sa šíri už od roku 1880 keď v zdravotnom odvetví vznikol veľký rámus ohľadne prenášania baktérií a infekcií z rodiča na dieťa. Zdravotníctvo vyslovilo názor, že bábätiek by sa mali rodičia dotýkať iba striedmo a čo najmenej.
V dvadsiatom storočí John Watson(1928), ktorý sa snažil presadiť psychológiu ako zložité vedecké odvetvie, viedol kampaň proti náklonnosti, bol prezidentom spoločnosti American Psychological Association. Aplikoval mechanické paradigmy ohľadne vychovávania detí, varoval pred prílišnou materskou láskou. Dvadsiate storočie bolo dobou kedy „muži vedy“ predpokladali že sa o deti vedia postarať lepšie ako matky, staré mamy a rodiny. Príliš veľa láskavosti k bábätkám spôsobí, že sú ufňukané, závislé a neúspešné ľudské bytosti. Zábavné ako sa to týmto „expertom“ podarilo preniesť tento názor do praxe bez žiadnych podporných výskumov. Namiesto toho máme k dispozícii plno tvrdení, výskumov, ktoré dokazujú pravý opak!
V tom čase vládou vydaná brožúra uviedla, „Materstvo znamená držať dieťa v pokojnej pozícii, nerozpraváť na neho, a že matka má okamžite prestať držať dieťa ak cíti bolesť rúk, pretože dieťa nikdy nie je prekážkou pre dospelého. Dieťa staršie ako šesť mesiacov by malo byť učené sedieť potichu v postieľke, pretože inak by muselo byť neustále zabávané mamou, čo je seriózna strata času“(Blum, 2002).
Sú Vám tieto názory známe?Jeden rodič mi dal na známosť, že ho povzbudzovali k tomu, aby nechal svojej dieťa plakať, až kým sa samo plačom neunaví a nezaspí, a tak môže získať späť svoj život.
[Poznámka: V inom článku o spánku novorodencov, ja a moji spoluautori poukazujeme na chyby v štúdiách zaoberajúcimi sa spacími tréningami. Pozrite si tento článok (http://www.aasmnet.org/resources/practiceparameters/review_nightwakingschildren.pdf), ktorý obsahuje tabuľku s preskúmanými údajmi. Tabuľka ukazuje, že všetky štúdie sú chybné – vernosť reprodukcie nebola dodržaná a/alebo bola použitá iba rodičovská výpoveď, nie skúmanie. Odlišoval sa aj vek detí. Najdôležitejšie však je, že ani jedna poznámka nie je o duševnom zdraví dieťaťa. Neexistuje žiadna spoľahlivá cesta ako získať zovšeobecnené informácie z týchto chybných štúdií. Takéto vydané štúdie majú nízke štandarty.]
S neurológmi môžme potvrdiť to čo naši predkovia brali za bežné, a to, že nechať deti vystresovať sa je praktika ktorá môže zničiť dieťa aj jeho vzťahové kapacity rôznymi spôsobmi a na rôzne dlhý čas. Vieme že vyplakávanie detí spôsobuje nižšiu inteligenciu, úbytok na zdraví, vyrastajú z nich úzkostní, nespolupracujúci, utiahnutí ľudia ktorí takto budú pokračovať aj pri výchove ďalšej generácie.
Zdiskreditovaní behavioristi vidia dieťa ako votrelca v živote rodičov, narušiteľa, ktorí musí byť kontrolovaný rôznymi prostriedkami, aby rodičia mohli žiť svoje životy bez prílišného obmedzovania. Možno môžeme ospravedlniť tento postoj a ignoráciu v rámci doby v ktorej žijeme, rozšírené rodiny boli rozdelené, zlomené a noví rodičia musia nájsť spôsob ako sa starať o dieťa, neprirodzená podmienka ľudstva- vychovávali sme deti v celých, rozšírených rodinách. Rodičia vždy spolupracovali s ostatnými dospelými členmi rodiny.
Podľa toho ako to vidia behavioristi, aj keď ich pohľad ignoruje ľudský vývin, by malo byť dieťa učené samostatnosti. Môžeme potvrdiť, že tlačenie dieťaťa k samostatnosti vedie k ešte väčšej závislosti. Naopak tým, že dieťaťu dáte to čo potrebuje, vediete ho tým k väčšej samostatnosti. V antropologickom výskume malej lovecko-zberačskej skupiny, rodičia uspokojovali všetky potreby bábätiek a malých detí. Batoľatá sa cítili dosť sebavedomé na to, aby samé vstúpili do húštin.
Ignorujúci behavioristi vtedy, ale aj teraz podporujú rodičov, aby neuspokojovali potreby detí, ani ohľadne kŕmenia či upokojovania iných potrieb. Predpokladá sa, že rodič má mať vedúce postavenie v tomto vzťahu. Zaiste, takto sa vychováva dieťa ktoré nežiada veľa pomoci a pozornosti (potenciálne prepadávajúce do depresií). Ale je prijateľnejšie vychovať ufňukané, nešťastné, agresívne a/alebo náročné dieťa, ktoré sa naučilo že ak niečo chce musí kričať aby to dostalo? Hlboký pocit neistoty s takýmito deťmi ostáva po celý ich život.
Faktom ostáva, že tí ktorí poskytujú deťom starostlivosť, ktorí odpovedajú na ich potreby pred spustením stresu, predchádzajú vyplakávaniu majú deti, vychovávajú deti, ktoré sú nezávislé, oproti tým ktorí to robia naopak (Stein & Newcomb, 1994). Ukľudňujúcu starostlivosť je najlepšie aplikovať už od začiatku. Akonáhle sa pevne zavedú vzorce úzkosti, napätia, je oveľa ťažšie ich zmeniť.
Potkany sa často využívajú na študovanie mozgu cicavcov, spôsobu jeho fungovania a veľa efektov je podobných ako u mozgu ľudí. V jednej takej štúdii, s vysoko alebo nízko živenými matkami, je kritická hranica pre zmenu génu ktorý kontroluje úzkosť, napätie pre celý život. Ak v prvých desiatich dňoch života máme málo vyživovanú potkaniu mamu (pre človeka je to prvých šesť mesiacov života), gén sa nikdy nezmení a potkan je stále úzkostlivý voči novým situáciám počas celého života, pokiaľ nie sú podávané lieky na zmiernenie napätia, úzkosti. Títo výskumníci tvrdia, že existujú stovky génov ktoré sú ovplyvniteľné výživou. Podobný mechanizmus nájdeme v ľudských mozgoch.
Mali by sme chápať matku a dieťa ako navzájom odpovedajúce dyády. Sú ako jeden symbiotický celok, robiaci jeden druhého zdravším, šťastnejším vďaka vzájomnej vnímavosti. To sa šíri aj na ostatných ktorí sa o dieťa takto starajú.
Napodiv populárna myšlienka „vyplakávania detí“ sa deje aj v dnešnom svete, keď sú deti ponechávané osamote, alebo uzavreté v postieľkach či v iných zariadeniach. Vychádza to z nepochopenia vývoja detského mozgu.
- Deti dozrievajú vďaka nášmu noseniu, držaniu si ich na svojom tele. Ich telíčka sú bez fyzického kontaktu s ich opatrujúcou osobou disharmonizované
- Bábätká ukazujú potreby určitým výrazom, prejavom, nakoniec ak je to nutné plačom. Rovnako dospelí, keď sú smädní idú sa napiť, detičky tiež objavujú čo potrebujú v danom momente. Tak ako dospelí akonáhle uspokoja svoju potrebu sú spokojní, rovnako je to s bábätkami
- Existuje mnoho dlhodobých dopadov na dieťa pri zanedbávaní jeho potrieb(e.g., Bremmer et al, 1998; Blunt Bugental et al., 2003; Dawson et al., 2000; Heim et al 2003).
- Bezpečné privinutie dieťata je výsledkom vnímavého, reagujúceho rodiča, ako napr. upokojiť dieťa ktoré sa zobudí uprostred noci a plače
Takže čo vlastne spôsobuje metóda “kontrolovaného plaču” samotnému dieťaťu a dyáde – t.j. interpersonálnemu vzťahu medzi matkou a dieťaťom?
V prvom rade dochádza k poškodeniu neurónových prepojení. Keď je dieťa vo veľkom strese, tento stav vytvára podmienky pre poškodenie synapsií, ktorých sieťová konštrukcia sa v detskom mozgu neustále vyvíja. Uvoľňuje sa hormón kortizol. V prípade prebytku tohto hormónu ten pôsobí ako zabiják neurónov, avšak mnoho dôsledkov takéhoto prebytku nemusí byť zrejmých hneď, ale až v neskoršom veku (Thomas et al. 2007). Mozog dieťaťa narodeného v termíne (teda nie predčasne, v cca 40-42 týždni tehotenstva) je vyvinutý iba na 25% a neustále podlieha veľmi rapídnemu rastu. V priemere mozog strojnásobí svoju veľkosť ku koncu prvého roku (a rast veľkosti hlavy v prvom roku je znakom inteligencie, napr. Gale et al. 2006). Kto vie ktoré neuróny sa neprepoja alebo sú celkom zničené počas obdobia extrémneho stresu? Aké deficity môžu z toho vyplynúť a vyplávať na povrch aj po rokoch ak je dieťa vystavené takto stresujúcemu zážitku pravidelne? (Pozri dodatky ktoré uvádzam nižšie).
Disfunkčná stresová reaktivita (neprimeraná reakcia na stres) môže následne fungovať ako vzor pre život a funkciu nielen v rámci mozgu a jeho systému reakcie na stres (Bremmer et al. 1998) ale taktiež aj naprieč celým telom prostredníctvom tzv. vágusu, bludného nervu ktorý ovplyvňuje fungovanie mnohých systémov v tele (napríklad aj zažívanie). Dlhotrvajúce vystavenie stresu v časnom detstve, nedostatok citlivého rodičovstva môže napríklad viesť k nesprávnej funkcii vágusu, čo má následne na svedomí rôzne poruchy ako syndróm dráždivého čreva (Stam et al. 1997). Viac o tom ako je včasné vystavenie stresu toxické pre celoživotné zdravie v nedávnej správe z Harvardu, The Foundations of Lifelong Health are Built in Early Childhood / Základy celoživotného zdravia budujeme už v časnom detstve (http://developingchild.harvard.edu/resources/the-foundations-of-lifelong-health-are-built-in-early-childhood/)).
Je ohrozený systém samo-regulácie. Dieťa je absolútne závislé na svojich opatrovateľoch, iba od nich sa môže naučiť ako samo-regulovať svoje emócie. Citlivý prístup k výchove detí – a teda naplnenie potrieb dieťaťa predtým než sa vystresuje – vylaďuje telo a mozog do pokojného stavu. Keď sa dieťa vystraší a rodič ho vezme do náručia a utešuje ho, v mozgu dieťaťa sa vyvíja dôvera v rodiča a jeho schopnosť ho upokojiť, čo sa následne prejaví v schopnosti samo-utíšenia. Deti sa nedokážu samé ukľudniť keď sú izolované. Ak ich necháte samé plakať, naučia sa iba ako sa uzavrieť do seba v prípade nadmerného stresu – prestanú emočne rásť, prestanú cítiť, prestanú dôverovať (Henry & Wang, 1998).
Dochádza k narušeniu dôvery. Ako vyzdvihol Erik Erikson (https://en.wikipedia.org/wiki/Erik_Erikson) prvý rok života dieťaťa je veľmi citlivým a dôležitým obdobím pre vytváranie pocitu dôvery voči svetu – svetu opatrovateľa ktorý sa o dieťa stará a vnútornému svetu samotného dieťaťa, jeho osobnosti. Ak sú potreby dieťaťa naplnené bez stresových situácií, dieťa sa naučí že svet je miesto ktorému môže dôverovať, že vzťahy medzi ľuďmi sú plné podpory a že „ja“ dieťaťa je bytosť hodná naplnenia jeho potrieb. Ak potreby dieťaťa zamietame alebo ignorujeme, dieťa si vybuduje pocit nedôvery voči svetu a medziľudským vzťahom, takisto podkopávate jeho seba dôveru. Dieťa následne môže stráviť celý svoj život v márnej snahe vyplniť vnútornú prázdnotu ktorú takýto rodičovský prístup spôsobil.
Takisto môže dôjsť k narušeniu citlivosti opatrovateľa (rodiča) voči jeho dieťaťu. Rodič ktorý sa naučí ignorovať plač svojho dieťaťa veľmi pravdepodobne nebude schopný rozoznať nepatrnejšie signály ktorým dáva dieťa najavo svoje potreby. Rodičovská intuícia ktorá vedie rodičov k tomu aby sa snažili upokojiť vystresované dieťa môže zaniknúť, rodič ktorý sa naučí ignorovať potreby dieťaťa často získa akúsi „hrošiu kožu“. Reciprocita medzi rodičom a dieťaťom je tým pádom narušená – vinou rodiča – a malé dieťa ju nedokáže samé opraviť. Tým pádom sa stáva absolútne bezmocným.
Schopnosť rodiča reagovať na potreby dieťaťa sa spája s väčšinou – ak nie so všetkými – neskoršími pozitívnymi úspechmi dieťaťa. V našich výskumoch sa vnímavosť rodiča spája s inteligenciou, empatiou, nízkou mierou agresivity a depresie, seba-reguláciou, sociálnou kompetenciou. Keďže je vnímavosť a citlivosť voči dieťaťu tak mocná zbraň, mali by sme ju mať na pamäti pri štúdiách ostatných výchovných metód a ich dôsledkov na vývoj dieťaťa. Dôležitosť vnímavosti rodiča je všeobecne známym pojmom vo vývinovej psychológii. Nedostatok vnímavosti – s ktorou sa metóda kontrolovaného plaču spája – môže vyústiť v presný opak vyššie spomenutých pozitívnych výsledkov.
Zdá sa, že metóda kontrolovaného plaču vznikla ako riešenie na zmenu životného štýlu rodín v 20.storočí, kedy pomaly zanikal model rozšírenej rodiny (kde pod jednou strechou žilo viacero generácií). Široké vedomosti našich (dnes už pra pra) babičiek sa stratili kdesi v diaľke, ktorá začala rodiny deliť, a tým pádom sa múdrosť o tom ako udržiavať deti šťastné stratila naprieč generáciami.
Nie je snáď normálne, že deti plačú?
Nie. V minulosti by plačúce dieťa bolo hotovou pochúťkou pre predátorov. Takže naše neustále sa vyvíjajúce rodičovské praktiky boli zamerané najmä na zmiernenie plaču a jeho predchádzaniu – s výnimkou v prípade núdze. Deti sú naprogramované tak, že po pôrode očakávajú akýsi ekvivalent „vonkajšej maternice (viď Allan Schore (http://www.allanschore.com/), presné referencie viď nižšie). Čo je to vonkajšia maternica? – konkrétne to znamená neprestajné nosenie, dojčenie na požiadanie, okamžité uspokojovanie potrieb (ohľadom tejto problematiky mám množstvo článkov). Je dokázané, že tieto praktiky napomáhajú dobrému rozvoju mozgu a tela (prediskutované s odkazmi v iných článkoch, na niektoré uvádzam linky nižšie). Ak dieťa vykazuje známky nepohodlia, dáva nám tým najavo že jeho potreby nie sú naplnené – a sú to potreby ich rýchlo sa vyvíjajúcich systémov.
Čo nám signalizuje rozsiahly plač dieťaťa? Ukazuje nám nedostatok skúseností, vedomostí a/alebo podpory zo strany ľudí ktorí sa o dieťa starajú. Za účelom doplnenia informácií ktoré nám častokrát chýbajú, nižšie uvádzam niekoľko článkov o rôznych dôvodoch detského plaču a čo sa nám ním snaží dieťa povedať. Všetci sa môžeme vzdelávať ohľadom potrieb malých detí a postupov ktorými môžeme plačúce deti utíšiť. Môžeme si navzájom pomôcť, aby plač malých detí zaznieval čo možno najmenej.
Odporúčam prečítať:
Ako upokojiť bábätká: http://www.babycenter.com/0_12-reasons-babies-cry-and-how-to-soothe-them_9790.bc?page=2 (externý link)
Upokojovanie bábätiek, ktoré plačú "bez príčiny": http://www.babycenter.com/0_what-to-do-when-your-baby-cries-for-no-reason_10320516.bc (externý link)
Upokojovanie bábätiek s "kolikou": http://www.babycenter.com/0_colic-how-to-cope_1369745.bc (externý link)
Rodičovstvo je veda (https://www.modrykonik.sk/catalog/vendor/tuti_sk/blog-album/kniha-rodicovstvo-je-veda-hn9gfy/), praktická a zrozumiteľná kniha pre rodičov plná fotografií od Margot Sunderland obsahuje oveľa viac detailov a štúdií ohľadom tejto problematiky. Vždy mám po ruke niekoľko kópií ktoré rozdávam novým rodičom.
Tu sa nachádza brilantný článok o spoločnom spaní (takmer zabudnutá praktika ktorá je presným opakom metódy kontrolovaného plaču) od môjho váženého kolegu Petera Graya. Oveľa viac o spoločnom spaní a výskumoch ktoré sa ním zaoberajú môžete nájsť tu (http://cosleeping.nd.edu/) na webstránke môjho kolegu Jamesa McKennu.
Viac o potrebách bábätiek a malých detí tu (https://www.psychologytoday.com/blog/moral-landscapes/201008/the-decline-children-and-the-moral-sense), tu (https://www.psychologytoday.com/blog/moral-landscapes/201104/undercare-the-bane-american-life), tu (https://www.psychologytoday.com/blog/moral-landscapes/201012/how-america-morally-fails-its-children-what-needs-change).
Dávať deťom to, čo potrebujú, je ich základným právom. Tu (https://www.psychologytoday.com/blog/moral-landscapes/201111/do-we-need-declaration-the-rights-the-baby) si môžete prečítať viac o právach ktoré deťom podľa mňa úplne prirodzene prislúchajú. A tu (http://www.amazon.com/Childrens-Bill-Emotional-Rights-Children/dp/0765708507/ref=sr_1_1?ie=UTF8&qid=1323383698&sr=8-1) si môžete prečítať o novej knihe od Eileen Johnson o emocionálnych právach bábätiek.
DODATOK: Vyrastala som v rodine ktorá patrila do strednej triedy, s depresívnou matkou, prísnym otcom a v celkovo emocionálne nestabilnom prostredí – podobne ako veľa iných v USA. Iba nedávno som si vďaka vyčerpávajúcemu štúdiu o efektoch rodičovstva v útlom veku na telesný a mozgový vývoj uvedomila že vykazujem známky zanedbanej výchovy – slabá pamäť (kortizol ktorý sa uvoľňuje počas stresových situácií poškodzuje vývoj hipokampusu), syndróm dráždivého čreva a iné problémy týkajúce sa vágusu, a vysoká hladina sociálnej úzkosti (napr., UNICEF, 2007; USDHSS, 1999; WHO/WONCA, 2008). Spojitosť medzi nedostatkom ancestrálnych rodičovských praktík a zlým zdravotným stavom bola dokázaná a zdokumentovaná v oblasti dotykov, reagovania na potreby dieťaťa, dojčenia a iných (Narvaez et al., v tlači). Ak chceme mať silnú krajinu so silnými ľuďmi, musíme venovať viac pozornosti tomu, čo potrebujú deti pre svoj optimálny vývoj.
Wau,konečne niečo poučné a s faktami 🙂