Podvedomie a jeho sila

Dnes som si uvedomila aké je to moje podvedomie naozaj úžasné a čo všetko dokáže. To akou silou už ovládam svoje myslenie je niečo neuveriteľné.

Včera mi môj muž povedal,že odchádzame na týždeň k nášmu priateľovi a terapeutovi Radkovi. Veľmi som sa potešila, lebo viem,že riešim teraz práve strach z toho čo bude keď deti budú rásť a či to dokážem zvládnuť. Na druhej strane som sa neskutočne vystrašila. Nechápala som vôbec prečo. Viem,že sa posuniem ďalej, vyriešim zas opäť veľa vecí a prestanem mať strach, ale na druhej strane cítim,že sa bojím posunúť ďalej. Od rána som sa cítila nesvoja, začala ma bolieť hlava, dutiny sa naplnili a vedela som,že sa niečo deje. Moje deti začali okamžite reagovať a Mia zvracala. Začala som tak premýšlať, čo sa to deje a čo mi to ukazuje. Samozrejme strach, strach z toho, čo mi Radek zas ukáže, čo nevidím ja a strach meniť veci.

Snažila som si celý deň uvedomovať, že je zbytočné sa báť, že už mám za sebou krásnu cestu a tak veľa som toho už zmenila. Pomohlo mi to trošku,ale stále to nebolo ono. Vedela som,že tam musí byť ešte niečo skryté. Zavolala som Radkovi a spolu sme prišli na to, že to nie je ani tak strach z toho, čo on uvidí a čo uvidím ja, ale strach z toho ako ho teraz vidím a vnímam ja. Pred očami sa mi Radek ukázal ako anjel so svätožiarou a úžasným svetlom všade okolo. Mala som pocit, že nadomnou lieta a že priestor, v ktorom sa nachádza je tak obrovský, že to nedokážem ustáť. Jeho priestor vyzeral ako nekonečná krásna modrá obloha zaliata slnkom. Chcela som si ten priestor užívať, naplniť sa ním, ale bála som sa, zastavil sa mi dych, bol tak ťažký, že som nevedela dýchať. Bála som sa, že nebudem mať žiadne hranice, bála som sa slobody. A to bolo ono. Strach z toho byť zdravo slobodná a užívať si samú seba vo svojom vlastnom priestore. Bála som sa, že nebudem vedieť mať tak veľký priestor pod kontrolou ale, že ak by som taký priestor nakoniec mala, tak by som už nikoho nepotrebovala,ale chcela ostať sama. Radek mi vysvetlil, že to je len mentálny stav a nie fyzický. Byť mentálne sama vo svojom priestore je v poriadku a oslobodzujúce,ale neznamená to, že ostanem sama fyzicky.Pomaly som sa teda k jeho priestoru pohybovala, prekročila hranicu a objala ho. Tak krásne sa mi uľavilo, vnímala som, že ešte potrebujem jeho pomoc a keď ma objal jeho krídlami, všetko zo mňa odišlo a rozplakala som sa. Bol to krásny pocit a nakoniec som začala tancovať. Strach sa premenil na tanec a vedela som,že všetko bude v poriadku.

Posledné dni sa učím dovoliť si svoj vlastný priestor bez toho,aby som sa za to trestala a bez strachu, že ma niekto opustí. Mala som v podvedomí nastavené, že žena a matka nemôže mať svoj priestor, že sa musí venovať domácnosti, starať sa o deti a na seba jej neostane čas. A to je ten najväčší nezmysel. Vedela som to už dávno, ale toto je ďalšia úroveň, ktorú je potrebné pochopiť. Mať priestor pre seba je to najlepšie čo mať môžem. Sloboda a radosť, ktorá s ním príde bude pre mňa tým najlepším. Deti mali vždy viac priestoru ako ja, bolo to 80 na 20 a preto som bola nervózna, deti mi dávali najavo, že to nie je v poriadku a preto som to aj začala meniť. Mať svoj vlastný priestor je teraz pre mňa priorita.

Začala som si písať svoj blog, svoje pocity, myšlienky, to čím práve prechádzam a veľa sa zo mňa uvoľňuje. Je to úžasný pocit. Začala som sa konečne venovať sama sebe, hľadať samú seba a svoj projekt, ktorý budem pomaly zhmotňovať. Okrem toho, že posledné dni háčkujem čiapky do bezvedomia a je to akási forma terapie, som sa pustila do vlastnej web stránky a úplne ma to dostalo. Tá kreativita, ktorú môžem využívať pri každom kroku je fakt úžasná....