Pamätám si na povinnú literatúru na základnej škole. Akonáhle sme dostali zadanie, vždy nás ako prvé zaujímalo, či je kniha hrubá alebo tenká. Čím menej strán mala, tým to bolo pre nás lepšie, pretože sme sa príprave do školy nemuseli venovať dlho. Najčastejšie sa z tejto skutočnosti tešili chlapci, ktorí nakoniec aj tak tú knihu ani len nechytili do ruky a potom očakávali, že im obsah vyklopíme len tak. Rovnaký štandard sa udržiaval aj na strednej. Tam sa dokonca stávalo, že knihu neprečítal ani len ten, kto ju mal za úlohu pre ostatných spracovať. Na vysokej už s týmto problém nebol, pretože ten, kto si ukážku neprečítal, pohorel na seminári a ani tam nemusel chodiť, lebo vyučujúci hneď vedel, kto sa ani neobťažoval si dielo z knižnice vyzdvihnúť. A tam sme pri tom veľkom množstve povinnej literatúry boli vďační za každú stranu, ktorá sa v knihe nenachádzala.

A ako je to so mnou teraz? Teraz som rada, že mám pred sebou dlhý predlhý román, pri ktorom strávim aj dva týždne, kým ho prečítam. Milujem byť zapletená v príbehu čo najdlhšie a najviac sa mi páčia knižné série, ktoré majú minimálne tri pokračovania, pretože to v podstate príbeh nekončí a ja som v mysli stále tam. Preto krátke žánre veľmi neobľubujem, pre mňa osobne v nich vnímam niekoľko nevýhod, ale musím priznať, že ich celkom nezavrhujem, lebo niečo pozitívne z nich predsa len vyplýva a a to aj pre mňa.

Na začiatok by bolo možno fajn si definovať, čo to vlastne krátky epický žáner je. Literárna veda delí epické žánre na veľké (epos, román), stredné (balada, idyla, legenda, romanca, novela) a malé (poviedka, črta, anekdota, bájka). Ja osobne za krátky žáner považujem aj tie stredného rozsahu, napriek tomu, že mnohé sú rozsahom podobné románu. Ale k tomu sa dostaneme. 

Nie som si istá, či sa niekto z vás venuje čítaniu bájok v dospelosti. Priznávam, že je to veľmi poučné, no ide skôr o oddychové čítanie cez víkend s deťmi alebo v škole. Čo sa týka anekdoty, nemyslím, že sa o nej musíme baviť, pretože anekdoty sú síce fajn a mnohí ich majú radi, ale nakoľko ide naozaj o žáner veľmi krátkeho rozsahu a prečítate ju tak za 10 sekúnd, znova ide len o spestrenie vášho knihomoľského života. 

Radšej by som sa venovala balade, poviedke a novele. Balada je vlastne kombinácia lyriky a epiky, pretože je písaná vo veršoch, má viazanú reč, ale má dej, ktorý je možné prerozprávať. Deti v mojej triede to volajú básnička s príbehom. Tento žáner je veľmi krátky a odporúčam ho vtedy, ak máte nejaké voľné poobedie, vonku prší a máte melancholickú náladu, pretože tragický koniec a nešťastie hlavnej postavy vás môžu dostať do depresie a sĺz. Prečítate ju naozaj veľmi rýchlo a hodí sa pre tých, ktorí nemajú veľa času na čítanie a nechcú si rozčítať román, pretože by sa s ním trápili aj pol roka.

Poviedka je na tom podobne. Poznám ľudí, ktorí poviedky milujú, pretože nakoľko majú malý rozsah, prečítate ich rýchlo, a tak počas jedného poobedia prejdete aj päť-šesť príbehov a stihli ste viac ako niekto, kto sedí nad osemstostranovým románom. Nakoľko ja som často cestovala (škola, práca, domov), nevybudovala som si k poviedkam pozitívny vzťah. Predstavte si, že sedíte v autobuse, máte pred sebou hodinu cesty a počas dvadsiatich minút prečítate tri poviedky a čo potom do konca cesty. Táto skutočnosť je trošku spojená s mojou obsedantno-kompulzívnou psychózou. Ja si totiž rada robím ku knihe poznámky a robila by som to po každej poviedke. Lenže doma je to iné ako na cestách.

Byť obklopený knihami je niečo, o čom sníva každý knihomoľ. Uvedomujem si, že náš život sa neskladá len z príbehov, ktoré si v knihách prečítame, ale predovšetkým o našich reálnych činoch a nemôžem si každý deň dovoliť stráviť celý v knižnici či v obývačke s knihou a kávou. Starostlivosť o domácnosť, prácu a záujem o moju rodinu, priateľov či známych jednoducho nemôžem odignorovať len kvôli mojej záľube. Napriek tomu som rada, keď si nájdem chvíľku len pre seba, utiahnem sa niekam s knihou a ponorím sa do nového príbehu.

V našej domácej knižnici sa toho nenachádza veľa. Na jednej strane sa snažíme šetriť priestor, na druhej strane peniaze, preto sme do nášho domova vniesli minimalizmus, ktorý sa snažíme dodržiavať, a tak je návšteva knižnice mojou povinnou jazdou aspoň raz za dva týždne. Priznávam, že v našej žilinskej knižnici je stále niečo nové, spestruje sa prostredie a vymýšľajú sa rôzne aktivity, no stále mám v hlave nejaké tie cestovateľské sny spojené práve s miestom požičiavania kníh. Rada by som vám preto predstavila knižnice po celom svete, ktoré ma očarili a ktoré by som rada navštívila s pár faktografickými údajmi.

1.Library of Congress

V meste Washington D.C. sa nachádza národná knižnica Spojených štátov, ktorá je zároveň aj vedecko-výskumným pracoviskom. Založená bola v roku 1800 a v súčasnosti sídli v troch budovách. Zbierky knižnice tvorí viac ako 32 miliónov zkatalogizovaných kníh a iných materiálov v tlačenej forme vo viac ako 470 jazykoch. Okrem toho tam nájdete aj hrubý návrh prehlásenia nezávislosti, Guttenbergovú Bibliu a americké vládne publikácie. Zbierka zaberá približne 850 km políc.

2.Britská knižnica

Knižnica Spojeného kráľovstva je v porovnaní s inými národnými knižnicami pomerne mladá. Založená bola až v roku 1973, dovtedy bola súčasťou Národného múzea. Dlho boli zbierky roztrúsené po celom Londýne, v roku 1997 bola hlavná časť zbierok presunutá do budovy na Euston Road. V jadre budovy sa nachádza sklenená trojposchodová veža obsahujúca Kráľovskú knižnicu so zbierkami, mapami a rukopismi, ktoré zhromaždil Henrich III. Medzi významné exponáty patrí Guttenbergová Biblia, Diamantová sútra (považovaná za najstaršiu tlačenú knihu), dve kópie Magna Charty (z roku 1215) či jediný zachovaný exemplár diela Beowulf. 

Moja knižnica je skutočne preplnená knihami rôzneho druhu. Niektoré patria do oddelenia, ktoré volám skvosty, niektoré sú moje srdcovky, no nájdu sa aj také, ktorých sa snažím nejako zbaviť (bazár, dar...), pretože som si ich síce prečítala, no neuchvátili ma natoľko, aby som po nich siahla znovu. V každom prípade, každú jednu knihu si veľmi cením a starám sa o ňu rovnako ako o ktorýkoľvek kúsok v mojom šatníku, šperk, nábytok alebo iný majetok.

Chrániť a nepoškodiť to, čo máme od niekoho požičané a mať sa k tomu rovnako, ako by sme sa správali k svojej veci, nás učia už ako malé deti. Vždy, keď sa do rúk mojej netere či synovca dostane niečo, čo im nepatrí, aby si to obzreli resp. sa s tým zahrali, švagriná im zdôrazní, že to nesmú poškodiť a pod. Rovnakým spôsobom sa na mňa obracala aj moja mama v podobnej situácii. A tak sa učíme, že veci, ktoré nám nepatria, si nemôžeme vziať len tak či sa k nim správať akoby šlo o vec do smetného koša. 

Keď je teda týmto spôsobom vychovávaná väčšina populácie, prečo sa potom teda tak bránime požičať niekomu náš majetok bez toho, aby sme sa neobávali o jeho bezpečnosť? Je to lakomstvom? Pýchou? Nechceme vyvolať závisť? Dôvodov je niekoľko a musím sa priznať, že práve ja patrím do tejto možno ani nie tak výnimočnej skupiny ľudí, ktorí v záujme o ochranu svojho majetku radšej predstierajú, že danú vec nevlastnia, pretože si ich priatelia len klepú na čelo, keď im vysvetľujú, čo všetko je potrebné urobiť, obmedziť alebo vôbec nerobiť, aby sa im vec vrátila domov v pôvodnom stave.

Nikdy som sa nebránila podeliť sa o čokoľvek. Vyrastala som s mladším bratom a obľúbená veta mojej mamy bola: ,,Veď daj aj jemu, podeľ sa s ním, on je ešte maličký a nerozumie, že je to tvoje." Takže zrazu boli všetky moje veci aj jeho, no na tie svoje vlastné bol akýsi háklivý. Tu si vždy spomeniem na porekadlo: Čo je tvoje, je aj moje, čo je moje, do toho ťa nič. Keď bol už väčší, delili sme sa prakticky o všetko, takže ponúknuť a požičať nejakú vec spolužiakom nebola pre mňa vôbec rarita.

Zlom nastal, keď som jednej kamarátke požičala obľúbenú knihu, ktorá mala dokonca okrem tvrdej väzby aj papierový prebal. Vrátilo sa mi "šalátové" vydanie, s poznámkami napísanými perom priamo cez celé strany, ohnuté rožky, akoby si na nich pochutnalo prasiatko, asi dve strany úplne chýbali, papierový obal som už nikdy v živote nevidela a to nehovorím o zvyškoch kakaa (keby som tieto "okakaované" strany namočila do mlieka, tak Granko môže ísť do hája). Slečna sa na mňa usmiala a povedala, že zabudla, že jej tá kniha nepatrí a myslela si, že to vlastne jej, takže ju to veľmi mrzí. Ak sa teda takto správala k veci, ktorú považovala za svoju, tak ďakujem pekne. Odvtedy sa štítim čokoľvek pustiť z mojich rúk na dlhšie ako týždeň, lebo sa bojím, v akom stave sa to vráti späť. 

Radšej teda veci nepožičiavam alebo keď, tak s veľmi malou dušičkou. Ako sa ale zachovať, keď nechcete vyzerať ako úplný blázon a lakomec? V prvom rade sa snažím dodržiavať svoje pravidlá požičiavania. Mysleli ste si, že niečo také ani neexistuje? Ale áno. Čo knižnice? Tie tiež posúvajú množstvá kníh denne neznámym ľuďom s dôverou, že sa pri vymáhaní svojho majetku späť nedostanú až pred súd. Prečo? Lebo dodržiavajú pravidlá.

Ozajstný knihomoľ je vždy rád, keď má stále k dispozícii nové a nové knihy. Aj keby mal len jednu novú doma, len nech vie, do čoho sa pustí po prečítaní tej aktuálnej. Ja patrím medzi tých, ktorí milujú kopy pripravených kníh. Vzhľadom na málo času, ktorý mám, pretože som neustále zavalená prácou, tá kopa stále rastie a rastie, pretože doslova bažím po nových knihách. Je niekoľko spôsobov, ako sa k nim dostanete od kúpy cez knihobúdky až po knižnice. Lenže, ako si vyberáte vy? Ja si niekedy, bohužiaľ, vybrať ani neviem. A preto som sa rozhodla predstaviť vám môj pohľad na pozitívne a negatívne stránky knižníc či kníhkupectva.

Knižnica

Miesto, ktoré od nepamäti slúži ako chrám múdrosti a duchovných zážitkov, by malo predstavovať prvý kontakt malého dieťaťa so svetom popísaných stránok a farebných prebalov. Jasné, že aj doma má knižky a to rôzne. Začína gumenými obrázkovými a pokračuje leporelami a rozprávkami. Lenže, prečo mnohé matky berú svoje deti do knižnice? Nie je to len preto, aby si ony požičali nejakú ľúbostnú literatúru s nádychom erotiky, ale aby sa práve ich ratolesti učili, ako sa správať ku knihám ako niečomu vzácnemu či ako k cudziemu majetku, ktorý môžeme užívať po dodržiavaní istých podmienok.

Knižnice ma odjakživa fascinovali a to predovšetkým tie v starých budovách. Ich veľkolepé priestory, nádherné oblúkovité stropy, staré drevené police... to všetko vo mne ako čitateľovi vyvoláva pocit výnimočnosti, preto som milovala Štátnu vedeckú knižnicu v Banskej Bystrici, ktorú som ako študentka často navštevovala. Takže prvá veľká a nezanedbateľná výhoda vlastnenia čitateľského preukazu sú práve pompézne priestory útočiace na váš zrakový zmysel a vytvárajúce príjemnú atmosféru. Bohužiaľ, nie všetky knižnice majú takúto možnosť.

To, že si svoj domov nezahlcujete knihami, ktoré ste už prečítali, a ktoré zaberajú priestor novým či pre vašu dušu významnejším, je ďalšie plus. Nemusíte míňať svoje peniaze. Jednoducho zájdete do knižnice, požičiate si naraz aj desať kníh a po prečítaní ich rovno vrátite, takže nemáte výčitky svedomia, že ste zaútočili na svoje financie.

Biblioboxy sú presne pre mňa. Neviem, kto túto myšlienku navrhol a zrealizoval, ale mám pocit, že sa snažil vyhovieť práve mojej prokrastinačnej povahe. Vždy si všetko odkladám na poslednú chvíľu, preto sa mi často stáva, že nestíham knižky vrátiť resp. som šťastná, že mám aspoň tri minúty na to, aby som odparkovala auto pred knižnicou, prebehla cez cestu a vhodila knižky do biblioboxu. Perfektný vynález. 🙂 

(Poznámka: Tento článok je veľmi sarkastický a opisuje každodenné ťažkosti spojené s prvým trimestrom. Nebojte sa, som šťastná, že čakám bábo, ja si len nemôžem pomôcť nespraviť si z ničoho srandu. Ak budeš pohoršená, mrzí ma to, ak sa zasmeješ, budem rada 🙂 )

          Hovorí sa, že keď žena otehotnie, stane sa to najkrajšie v jej živote... Tehotná si okamžite uvedomí, že to najkrajšie v poslednej dobe už bolo (teda sex) a ide sa do tuhého.

          Mne sa to stalo, keď som otehotnela. Zistila som, že nemám menzes, tak cikám na paličku, dve čiarky, super, volám doktorovi, vraví: ,,Prídite na budúci týždeň!" Tak mi v 6tt potvrdí graviditu, všetko je ok, bábo je v poriadku, dobré správy... Pri mojom odchode mi sestrička vrúcne gratuluje, vysmiata je od ucha k uchu... Som myslela, že to lebo sa so mnou teší, s odstupom času viem, že sa tešila, že nie je na mojom mieste... A podáva mi knižku od nemenovaného mamaovského časopisu že 9 magických mesiacov. Magických, hej... Tak sa teším, však budeme mať mimi, vôbec neviem, čo mám robiť, dúfam, že knižka ma zachráni.

          Musím sa priznať, že v tejto malej brožúrke som sa doslova že našla. Nikdy sa mi nestalo, že by bol môj život ako z nejakej knihy, od otehotnenia ide zrazu všetko podľa nej. Tak teda kukám, zatiaľ som v pohode, čítam, aké veľké je embryo, čo mám jesť, čo nesmiem (niečo ma prekvapilo viac, niečo menej) a postupne dúfam, že každý týždeň sa dozviem niečo naozaj magické.

          6tt: ,,Zmeny na Vašej pleti sa prejavujú tehotenským akné." To je ešte celkom zlvádnuteľné. Moja pleť nikdy nebola najčistejšia, nikto si zmenu ani len nevšimne. Snažím sa ignorovať ten obrovský kráter na brade a teším sa, že je to znakom niečoho krásneho. Zlomový bol u mňa ale výrok: ,,Cítite sa unavená? Pokojne spite, koľko potrebujete." A že potrebujete tak tri hodiny doobeda, tri poobede a celú noc, tak o tomto tam nie je ani čiarka. My sme mali takú výhodu, že práve vtedy sme prerábali spálňu a čakali na objednanú posteľ. Takže sme táborili v obývačke na matracoch a mne náramne vyhovovalo plížiť sa do "postele" štvornožky ako socka.

          7tt píšu: ,,Začnú Vám ranné tehotenské nevoľnosti." Hovorím si, že sprostosť, švagrinej nič nebolo, prečo by malo mne... Rozmýšľam nad tým nad záchodovou misou a dúfam, že po olovrante a obede nevýjdu aj raňajky, bo to bola praženica... Pod tým je v zátvorke (ktoré môžu trvať celý deň), tak jasné, že trvajú celý deň. Ešte aj v noci sa mi dá zvrcať, ale tak je to magické, hormóny a také veci, tak to neriešiš.