Príspevky pre registrovaných používateľov sa ti nezobrazujú.
    petulikus
    17. feb 2017    Čítané 66x

    2016

    Som. Vzdychnem si a premýšľam. Matka? Manželka? Podľa všetkého rokmi potvrdeného, čierne na bielom, "matka na materskej „dovolenke“ "už piatym rokom.      Chlapci. Dvaja. 5 a 1,5 ročný. Martinko a Miško. Moje lásky, moje malé opičky. Prečo opičky? Lebo sú všade a mám také podozrenie, že keď nie som prítomná v ich blízkosti, určite skáču aj po stropoch. Keďže spolubývajúci (manžel), ako nazýva môj tato moju mamku (trošku som si privlastnila), odchádza z domu ráno o pol siedmej a vracia sa domov večer v takom istom rozpätí, na tých dvoch malých loptošov som sama. A to ešte bývame v jednom dome s mojou starou mamou. Táto kombinácia je niekedy naozaj priam vražedná. Za tie roky, čo tu bývame, už ani nepočítam koľkokrát som počula „Ta, co teľo plače?“ Ta daco mu budze“? Tak čo mu asi je, je dieťa, nevie rozprávať, tak plače.. aaach.. „Pomoooc“.. Píšem spolubývajúcemu na Whats up. Moja obľúbená aplikácia po menštruačnom kalendári, aby som vedela kedy budem ešte neznesiteľnejšia ako obvykle. Odpoveď „daj si „D“, čiže Demänovku.. „nemôžem, idem autom po malého do škôlky“ smutný smajlík. Nebojte, neriešim problémy alkoholom, ale občas pohárik D, či vínka bodne. Babka síce má podozrenie na alkoholizmus, keď našla na okne pohár od vína, ale ten som mala po týždni abstinencie. „Ta kto to kedy vidzel, ta mi nigdaj nepili, ta to najhorša vec kec še spušči žena.“ Pomoocc.. píšem na WA. Odpoveď „daj si D“. Tak to mi teraz naozaj pomôže.. rozzúrený smajlík.

     Moje rána začínajú vstávaním. Prekvapivo. Mám spoľahlivý živý budík. Momentálne nie je ochotný vstávať neskôr ako pred siedmou. Fajn. Veď ja sa snáď ešte v tomto živote niekedy vyspím. „Neboj do jedného roka je to ťažké, potom bude fajn, alebo si na to zvykneš“. Bohužiaľ, druhý prípad. Miško ešte stále nespí celú noc, počítame každý jeden zub. Ešte osem. Možno v roku 2017. Budík vstal s dobrou náladou. Fajn. Tak Ťa prebalím (skúšala som na nočník, ale krik plašil susedov, tak som to vzdala). Oblečiem. Idem do kúpeľni. „Mami? Kde si?“ aaach.. Už sme v kúpeľni dvaja, nie traja.. „Ešči dluho budzeš?“, štyria. Veď som sa nestihla ani umyť. Pomoooc. (Problémy s inkontinenciou u 83-ročnej babky nám umožnila ultra-rýchle sprchovanie a vykonávanie iných činností v kúpeľni). Oblečiem sa a chystám opičkám raňajky. Najlepšie ak sú rovnaké pre oboch. Nenastane komplikácia typu „ Ja chcem to, čo má Miško“ alebo „babababa, papapa, mama, heej“. „Martinko to snáď nemyslíš vážne?“ Obraz: Decko sedí nahé na gauči a čučí na rozprávku. Pod hrozbami vypínam telku, ktorú si zapla staršia opička a zachraňujem raňajky z rúk druhej opičky. „Ak sa neoblečieš do 5-tich minút, pôjdeš do škôlky hladný“. Tak to som si veľmi nepomohla, zjedol uhorky a rožok so šunkou nechal tak. Fajn. IDEME. „Mamka? Miško sa pokakal!“ Prevrátim oči a rýchlosťou matky nadopovanej ranným stresom prebalím opičku číslo dva a naháňam opičku s poradovým číslom jedna nech sa už konečne oblieka, obúva a štartujem auto. Ešte počujem plač a krik za dverami „Poc sem, nechodz tam, žima v totej chodbe“. Nestihla som sa umyť, učesať, urobiť zo seba človeka. Klasika. Rýchlo hľadám v aute Tic-Tac. Ešteže chodíme poslední, nemusím sa s nikým rozprávať. V speťáku pretriem oči, vycúvam a nepredpísanou rýchlosťou trielime do škôlky.

     Nie sme poslední.

     „Ahojte“ Snažím sa vyhnúť očnému kontaktu a v duchu sa preklínam k svojej lenivosti, že som si neumyla večer vlasy. „Ako je to možné, že ostatné mamy vyzerajú ráno tak dobre?“ Obraz: Ja. Mastné vlasy. Neumytá. Tepláky. Asi ogrckaná mikina. Och Pane Bože ogrckaná mikina!. Obraz druhej matky: Ona. Vyfúkané vlasy. Evidentne umytá a namaľovaná! Sukňa. Čože? Sukňa? Opätky! Fajn. Od zajtra už musím začať zo sebou niečo robiť. Začnem s tým, že sa umyjem a do auta dám žuvačky, namiesto Tic-Tacu. Na sukňu nemám oholené nohy. „Ahoj mojko, ešte pusinku a križíček na čelo“. Tak a o jedného menej.