Ako som zistila, že aj kočík môže byť sexy.

Neviem, kto navrhol Joolz Aer+, ale buď to bol rodič…
alebo niekto, koho uniesli deti a donútili navrhnúť niečo,
čo sa skladá jednou rukou, nevybuchne v lietadle a nevyzerá ako kus záhradného náradia.

💡 PRVÝ DOJEM

Vyzerá draho.
A je drahý.
Ale keď ho raz otvoríš a zatvoriš bez toho, aby si si zlomila necht alebo nerv,
pochopíš, prečo si si ho vlastne zaslúžila.
(A aj tvoje dieťa, aj keď sa v ňom tvári, že má doživotný trest.)

✈️ CESTOVANIE

Na letisku?
Letuška má väčší kufor ako ja kočik.
Zložíš, hodíš na rameno, dieťa na bok a ešte stíhaš predstierať, že máš svoj život pod kontrolou.
Prejde kontrolou aj ako príručná batožina – a nezapchá turniket.

🌼 DNES JE DOBRÝ DEŇ. AJ KEĎ SA NIČ NEDEJE.

Dnes nie je nič výnimočné.
Nezmenila som svet.
Nevyhrala som v lotérii.
Ani som neuvarila obed na prvý pokus.

Ale ráno ma zobudilo slnko.
Deti sa smiali ešte predtým, než sa stihli rozplakať.
A moja káva – tá bola presne taká, ako som ju chcela.
Nie dokonalá. Ale moja.

Možno práve o tom to je.
Že život nie je o veľkých výhrach.
Ale o malých momentoch, ktoré prežiješ celou dušou.

O tom, že si obuješ obľúbené ponožky, že si stihneš dať džús predtým, než ho niekto vypýta, a že ti na tvári zasvieti svetlo cez okno tak krásne, že na chvíľu prestaneš myslieť na všetky "musím".

Dnes sa nič veľké nestalo.
A aj tak mám pocit, že je to jeden z tých dní, ktorý si moja duša schová niekam pod rebrá
a večer si tam pošepká:

📆 PRVÝ ŠKOLSKÝ DEŇ

ALEBO: PONDELOK, KTORÝ SA TVÁRI DÔLEŽITO

Vraj začiatok školského roka.
My tomu doma hovoríme "pondelok".
Rozdiel?
Ostatní majú kytice, my máme zajace.

Moje dieťa číta, píše, počíta.
A stále verí, že zajace sú reálna životná autorita.
(A vieš čo? Sú.)

Vyfarbovanie?
To už je pod jej úroveň.
Teraz fičíme na astronomických kalkuláciách a emočnej logike.
Ale áno – zadok si stále neutiera.
(To sa volá vyvážený vývoj.)

DNEŠNÝ ROZVRH?

Joolz Hub+ alias kočík, ktorý si myslí, že je športiak.

Predstav si, že by mal kočík Tinder profil.
Ten môj by vyzeral takto:

Farba: Urban Blue – taká, čo pôsobí, že mám život pod kontrolou, aj keď mám vo vlasoch sušienku z minulého týždňa.

Postava: Ľahký, ale pevný. Niečo ako tatino pred svadbou.

Záľuby: Otočné kolieska, sklápacia rukoväť a zvládanie mestských obrubníkov bez nadávok.

✅ Plusy:

🍹 Piatok, leto a ja – tri veci,čo sa nikdy nezlúčia bez chaosu🍍

Piatky v lete majú úplne iný zvuk. Nie ten romantický šum mora, ale zvuk „ding“ z messengeru, keď ti niekto o 15:00 napíše: „Tak čo, ideme na drink?“

Ja by som išla.
Úprimne. 
Ale realita je, že práve stojím v kuchyni, v ruke mixér, na tričku škvrna od melóna a na nohe dieťa, čo tvrdí, že je morská panna.

V lete sa človek snaží byť „ten uvoľnený typ“, čo pije ľadovú kávu na terase. Lenže v mojom prípade tá káva vždy niekde vytečie – buď do kabelky, alebo na zoznam povinností, ktoré si mala urobiť pred týždňom.

A vieš čo? Je mi to jedno. Leto má byť presne o tom – o malom chaosíku, ktorý vonia po opaľovacom kréme, smiechu detí a spálených ramenách, lebo „ja sa nikdy nespálim“.

Takže, ak dnes niekto čaká, že budem produktívna, nech mi radšej kúpi drink.
S veľkým množstvom ľadu.
A s malým dáždnikom.

„Ako som dnes skoro adoptovala banán“ 🍌✨

Poznáš ten pocit, keď ideš do obchodu úplne s jasným plánom – kúpiť len jednu vec?
Ja som dnes išla len po mlieko.
Všetko bolo naplánované. Päť minút tam, päť minút späť.

Lenže osud má rád srandu.
Prechádzala som okolo regálu so zľavami a tam na mňa pozerali… šľapky.
„Nebudem ich skúšať,“ hovorím si. O päť sekúnd som už kráčala po uličke v nových šľapkách, lebo boli veľmi pohodlné.

Potom som uvidela pult s plyšákmi.
A tam – medzi medveďmi a mačkami – bol malý ružový zajačik. Úplne rovnaký, ako má moja dcéra. Samozrejme, musel ísť so mnou domov. Lebo inak by tam ostal… smutný.

A potom to prišlo.
Regál s ovocím.

A jeden jediný banán. Nie zväzok, nie dva, ale jeden.
Vyzeral opustene, trošku nahnevane a zároveň rezignovane.
Vtedy som vedela – tento banán potrebuje domov.

Káva, chaos a slnko v očiach

Pondelok si ľudia často predstavujú ako zlého bratranca piatku, ktorý príde neohlásený a zoberie ti posledný koláč.

Ja ho beriem inak – ako čistý stôl, na ktorý môžem položiť kávu, limetkovú vodu, otvorený počítač a tú zvláštnu nádej, že tento týždeň sa možno stane niečo magické.

Ráno som si povedala: žiadny stres. Hudba hrá, slnko mi svieti do kuchyne a káva vonia tak silno, že by zobudila aj susedov, keby nebol pondelok a neboli už dávno hore.
Nepreháňam tempo.

 Nepíšem si zoznam úloh, ktorý má šancu zničiť moju náladu skôr, než sa napijem.

Dnes je deň na pohodové tempo. Na to, dať si trochu ovocia len preto, že vyzerá krásne na tanieri. Na to, natiahnuť si obľúbenú košeľu, aj keď nemám kam ísť. Na to, povedať „nie“ všetkému, čo mi dnes neprináša radosť.

Farbičky a iné spôsoby prežiť

Niekedy mám pocit, že život je len improvizovaná komédia, kde som ja hlavná postava, ale scenár písal niekto opitý a urazený.

Ráno si poviem, že dnes bude lepší deň… a o päť minút neskôr stojím nad drezom, pijem studenú kávu z hrnčeka, čo ešte pamätá minulé Vianoce, a premýšľam, prečo mám na sebe mikinu opačne.

Ľudia hovoria „hlavne sa usmievaj“, lebo vraj úsmev priťahuje dobré veci.
Tak sa usmievam.
Usmievam sa, keď mi píšu: „Ty by si už konečne mala dospieť.“
Usmievam sa, keď počujem: „V tvojom veku už…“

Usmievam sa, keď si uvedomím, že jediné, čo v mojom živote funguje na 100 %, je moja schopnosť objednať si jedlo domov v rekordnom čase.

Ak toto je dospelosť, tak ďakujem, ale radšej sa vrátim k farbičkám a omaľovánkam.
Aspoň tam viem, že modrá ostane modrá a nikto mi nebude hovoriť, že ju používam zle.

Rodina.
Láska, opora, bezpečie?
Nie.
Skôr genetická lotéria s príznakmi pasívnej agresie, traumy a nevyžiadaných rád.
Dostaneš balíček ľudí, s ktorými ťa spája krv, ale nie nevyhnutne cit.

Niektorí zdedia domy.
Iní kŕče v bruchu, keď zazvoní „mama volá“.
Volá.
A ty vieš, že sa ťa opýta, či si už konečne niekoho normálneho našla,
prečo si dala dcére také čudné meno,
či ešte stále máš tie hrozné vlasy,
a či už konečne chudneš, lebo vyzeráš biedne.

A to je pondelok.
V utorok ťa skritizuje otec.
V stredu sa urazí dokonalý brat.
Vo štvrtok zabudnu že existuješ.
A v piatok si super, ale len preto ženiečo od teba potrebuju.

Rodinu si nevyberáš.
Ale môžeš si vybrať tón hlasu, keď zdvíhaš.
Môžeš si vybrať, koľko záznamov na WhatsAppe ostane neprečítaných.
A hlavne – môžeš si vybrať, čo si k tomu naleješ.
Víno, gin, pokoj. Alebo ticho.

Môžeš sa rozhodnúť, že tentokrát nepôjdeš.
Že neprídeš na tú oslavu, kde ťa všetci ohodnotia skôr ako ti stihnú podať ruku.
Že neodpovieš na otázku „načo su ti dve?“
Že sa nebudeš tváriť, že všetko je v pohode, len preto, že to tak robili celé generácie pred tebou.

Zdravím všetkých súrodencov, ktorí nikdy nič neurobili zle.
A aj tých, čo sa vraj narodili omylom.
Aj tých, čo sa narodili s hlasným smiechom – a dnes už mlčia, aby prežili.

🍋Dnes ráno som sa pozrela do zrkadla🍋

Videla som ženu, čo nespala, nepila vodu a žije na náznakoch nervových zrútení a studenej káve.
Zatváram zrkadlo. Znova si objednám limonádu.

Celý týždeň som bola milá. Usmievala som sa.
A čo som dostala späť?
Citrón.
Bez cukru.

Tak fajn.
Z tých citrónov si spravím limonádu.
Ale s vodkou.
Lebo je piatok. A ja som kyslá len dovtedy,
kým ma niekto nezamieša so zmyslom života.

A ak ma dnes ešte raz niekto požiada,
aby som „ostala pozitívna“ –
pošlem mu šumienku do oka.

P.S.:
Ak ma dnes uvidíš s úsmevom,
je to buď alkohol, alebo zúfalstvo.
Alebo mix oboch.

„Zas som nespala. Ale zato som dnes stihla mať 5 breakdownov a 5x kávu. 
Vyrovnané.“

Neviem, kde začať.
Možno tým, že som zase celú noc nespala.
Nie, nemám novorodenca.
Mám nervový systém na úrovni TikToku – hyperaktívny, nezrelý a stále chce pozornosť.

Ráno som vstala s náladou, že buď dnes vybavím celý život, alebo sa rozplačem pri detskej zubnej paste.
Guess what?
Stihla som oboje.

Deti?
Tie už plánujú útek.
Ja?
Alergická na všetko – dychanie, hluk, život, požiadavky.
A najmä na vlastného muža, ktorý sa opýtal:
 „Čo dnes varíme?“
UVAR?!
Milý zlatý, my varíme už len hnev. A to je instantné.

Celý deň hľadám domy, riešim papiere, plánujem presun cez pol sveta.
A všetko to robím s presnosťou veveričky na kokse ktorá má v ruke mobil a kričí:
„PREČO NIKTO NEROBI ČO MÁ?!“

Nie som náročná.
Len chcem odpoveď, kávu, pokoj a trochu života.
Aby som mohla v starom pokračovať, ale s ilúziou, že sa niečo zmenilo.

Deň, keď by aj Boh požiadal o dovolenku

Pondelok ráno:
To čarovné obdobie, keď tvoja domácnosť vyzerá ako evakuačné cvičenie spojené s exorcizmom.

Budík zazvoní.
Zrušíš ho.
Dieťa ťa prebudí.
Zrušiť sa nedá.

Partner?
Zrazu nepočuje.
Má magický pondelkový sluchový výpadok.
Ale určite by počul, keby si sa potichu najedla niečoho, čo on chcel.

Hľadáš nohavice. Dieťa hľadá galaktickú spravodlivosť.
Obe naraz sú nemožné misie.

Káva?
Áno. Ale najprv obetuj nervy, dušu a možno aj svokrin tanier.

Piatok.
Deň, keď by si si zaslúžila masáž, bublinky a pokoj.
Namiesto toho máš nákupný zoznam, prilepený banán na gauči a výčitky, že si deťom zase dala špagety.

Zase.
Na piaty deň v týždni, lebo sa osvedčili.

Ráno si hľadala ponožky, poobede rozum. Ani jedno sa nenašlo.
A teraz je vraj čas na „zaslúžený oddych“.
Jasné. Ak za oddych považujeme ležanie v kŕči pri detskej postieľke s jedným okom otvoreným, aby si zachytila ďalší pokus o revolúciu.

Ale vieš čo?
Zvládla si to.
Nebol to wellness týždeň, ale prežila si.
Bez vraždy, bez alkoholu (alebo aspoň bez incidentu).
A to je výkon.

Tak si nalej čaj, víno alebo aspoň falošný pocit pokoja.
Usmej sa. Aspoň jedným kútikom.
Lebo si matka. A matky síce padajú, ale vstávajú.
Zvyčajne, keď niekto kričí „mamááá“.

🌼 Tu to dnes končí. Ale v pondelok pokračujeme spolu.

Streda.

Taká tá krivá polovica týždňa, kde už necítiš sobotu, ale k víkendu je stále ďaleko.

Budík ťa vytiahne skôr, než vôbec dobojuješ nočnú bitku s prikrývkou.

Piješ studenú kávu, lebo horúcu ti deti nepriali.

Na stole leží zoznam povinností. Vyzerá ako nákupné centrum počas výpredaja – neprehľadné, hlučné, vyčerpávajúce.

A ty?

Zobudíš sa do chaosu.

Dieťa reve, druhé ťa kope do chrbta, ty máš v hlave ticho a v duši výkrik.

Zrkadlo ti ukáže tvár, čo už dávno nie je tvoja – len tieň niekoho, kto kedysi spal a mal aj sny.

Ale ty aj tak vstaneš.

Na autopilot, s nervami na vlásku a kávou, čo chutí ako prežitie.

Nie preto, že chceš. Ale preto, že musíš. Lebo ak to nezvládneš ty, nezvládne to nik.

Pondelok, matky.

Nezačína sa nový týždeň, ale vojna. Vstávaš unavená, s kruhmi pod očami, ktoré by vedeli nosiť nákup. Už vieš, že nestíhaš. Už vieš, že budeš kričať, ospravedlňovať sa a zase kričať.

Ale aj tak vstaneš. Lebo vieš, že bez teba sa to tu celé zosype.

Ty si tá, čo drží nervy pohromade aj keď jej vlastné sú rozdrbané na prach.

Vieš, čo je na tom najviac na hlavu? Že si pritom všetkom stále myslíš, že by si mala viac. Byť trpezlivejšia. Lepšie pripravená. Menej nahnevaná. Viac milujúca. Dokonalejšia.

Ale dnes na to kašli.

Ahojte.

Občas rozmýšľam, prečo je tak ťažké povedať nahlas:

„Nezvládam to.“

Ako keby tie slová boli hanba.

Ako keby priznanie bolo zlyhanie.

Ako keby som bola menejcenná mama, žena, človek.

Ahojte.

Som mama. Úprimná. Nevyspatá. Niekedy zúfalá. Niekedy sa smejem a plačem naraz.

Toto je miesto, kde sa nebudem hrať na dokonalú.

Nebudem tu fotiť naaranžované raňajky ani filtre, ktoré zakryjú kruhy pod očami.

Tu budem úprimná.

O tom, ako je to naozaj.