Časť IV. Pondelok

Zobudíš sa do chaosu.

Dieťa reve, druhé ťa kope do chrbta, ty máš v hlave ticho a v duši výkrik.

Zrkadlo ti ukáže tvár, čo už dávno nie je tvoja – len tieň niekoho, kto kedysi spal a mal aj sny.

Ale ty aj tak vstaneš.

Na autopilot, s nervami na vlásku a kávou, čo chutí ako prežitie.

Nie preto, že chceš. Ale preto, že musíš. Lebo ak to nezvládneš ty, nezvládne to nik.

Celý deň sa len hasí. Plač. Hlad. Bordel. Hádky. Sebaobviňovanie.

Nestíhaš. Nevládzeš. A nik sa nepýta, či si OK.

A čo je najväčší paradox?

Že sa aj tak cítiš, že nerobíš dosť. Že si zlyhala. Že by si mala viac:

– objímať,

– variť,

– usmievať sa,

– byť ten dokonalý instagramový obraz matky s úsmevom a napečenými muffinkami.

Ale vieš čo?

J*bať muffinky.

Prežila si ráno.

Zastavila si nervový kolaps s dvomi hltmi studenej kávy.

Zdvihla si decko z podlahy, aj keď si ty sama bola na kolenách.

To je víťazstvo.

Tento pondelok ti možno nič nedá.

Ale ty si mu aj tak dala všetko, čo si mala.

A to z teba robí hrdinku.

Nie s plášťom.

Ale s kruhmi pod očami a vlasmi v drdole.

Matku. Ženu. Bojovníčku.

Zajtra? Zajtra skúsiš znova.

Ale dnes… dnes si zaslúžiš prežiť.

A nik ti nemá právo povedať, že to nestačí.

🌼 Tu to dnes končí. Ale v stredu mimoriadne pokračujeme spolu.