Časť XIII. Streda

„Ako som dnes skoro adoptovala banán“ 🍌✨

Poznáš ten pocit, keď ideš do obchodu úplne s jasným plánom – kúpiť len jednu vec?
Ja som dnes išla len po mlieko.
Všetko bolo naplánované. Päť minút tam, päť minút späť.

Lenže osud má rád srandu.
Prechádzala som okolo regálu so zľavami a tam na mňa pozerali… šľapky.
„Nebudem ich skúšať,“ hovorím si. O päť sekúnd som už kráčala po uličke v nových šľapkách, lebo boli veľmi pohodlné.

Potom som uvidela pult s plyšákmi.
A tam – medzi medveďmi a mačkami – bol malý ružový zajačik. Úplne rovnaký, ako má moja dcéra. Samozrejme, musel ísť so mnou domov. Lebo inak by tam ostal… smutný.

A potom to prišlo.
Regál s ovocím.

A jeden jediný banán. Nie zväzok, nie dva, ale jeden.
Vyzeral opustene, trošku nahnevane a zároveň rezignovane.
Vtedy som vedela – tento banán potrebuje domov.

Pri pokladni som ho jemne hladkala a šepkala mu: „Neboj sa, už si v bezpečí.“
Pokladníčka sa na mňa pozrela takým tým pohľadom, čo hovorí:
„Áno, pani, aj ja som mala kedysi normálny život.“

A tak som prišla domov – bez mlieka, ale s novými šľapkami, plyšovým zajačikom a banánom, ktorý má teraz šancu na lepší život.

A možno je to celé metafora.
Niektoré dni jednoducho neprinesú to, po čo si išla. Ale prinesú to, čo si ani netušila, že potrebuješ.

🌼 Tu to dnes končí. Ale v Piatok pokračujeme spolu.