Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
plamienok
26. sep 2017
297 

Ako ma môj vnútorný hlas doviedol k práci, ktorá ma napĺňa

Kde začať... poznáte ten pocit, keď robíte to, čo je (podľa spoločnosti) správne, ale vôbec Vás to nenapĺňa? Patrím k ľuďom, ktorí sa neradi uspokoja s tým, že sú veci „ako majú byť“, keď moje vnútorné „ja“ mi hovorí, že by to šlo aj inak. Lepšie, ťažšie? No a čo... milujem výzvy a zistila som, že keď idete za svojím srdcom, život zariadi, aby Vám ostatné nechýbalo.

Bol rok 2015 a ja som nemala ani šajnu o tom, čo bude o dva roky neskôr. Vo všeobecnosti sa veľmi nezaoberám myšlienkami o priebehu budúcnosti, lebo, koniec koncov, všetko je vždy tak, ako má byť. V tme predsa tiež stačí vidieť na každý ďalší krok, dôležitejšie je si tie kroky poriadne vychutnávať.

Teda rok 2015 a najväčší zlom v mojom živote, ktorý to všetko dal do pohybu. Tento zlom predstavovala smrť mojej milovanej starkej. Bola to práve ona, kto ma vychoval od mojich 3 rokov, keď sa naši rozviedli. Posledné roky sme žili jedna pre druhú, trávila som s ňou všetky voľné chvíle – v dobrom, aj v zlom, a tak lúčenie s ňou bolo pre mňa nesmierne bolestivé. Paradoxne, jej odchod bol, po trápení, ktoré mu predchádzalo, obrovskou úľavou. Na chvíľu si človek myslí, že je všetko za ním, pozbiera zbytky svojich roztrhaných anjelských krídel, ktorými chránil milovanú osobu a pôjde ďalej. No nebolo to také jednoduché. Dedičstvo a všetky ostatné veci, ktoré treba nevyhnutne po smrti blízkeho riešiť, Vám nedovolia spávať. Prenasledujú Vás v kuchyni, v kine, na prechádzke so psíkom,...

V tomto čase som pracovala vo veľkej medzinárodnej korporácii. Možno sú to len moje dojmy, možno je to naozaj tak, no vždy som mala pocit, že som len číslo a moje „ja“ tam neexistuje. Gigantická mašinéria, v ktorej túžite len po tom, aby si tú bolesť vo vašich očiach niekto všimol a zaujímal sa o ňu. Lapala som po dychu, hľadala útechu. Myslela som, že mi ju prinesie zmena a tak som sa rozhodla odísť z tejto firmy. Lenže kam? A opäť som skončila v medzinárodnej spoločnosti. O čosi menšej, ako tá predošlá, s osobnejším prístupom. Lukratívna pozícia office manažéra pre celé Slovensko, zodpovedná práca, nabitý program od pondelka rána do nedele večera, no stále bez vnútorného uspokojenia.

Ťažko povedať, čo som v tej chvíli skutočne hľadala a zostávalo nenájdené. Nový život? Nálepku na boľavú dieru, ktorá mi zostala v srdci po mojej starkej? Zmysel mojej ďalšej existencie? Jedno je ale isté, vtedy som to nikde nenachádzala. Pocit anonymného článku v reťazci ma stále neopúšťal.

Vtedy som sa rozhodla to všetko zanechať, urobiť si prázdniny, nepracovať, hrať na flaute a maľovať, chodiť liezť na skaly a nespútane behávať pomedzi stromy a okolo jazier, cestovať po našom krásnom Slovensku a ŽIŤ. Žiť na 110% a hojiť si rany z predošlých strát. Začala som si hľadať rôzne dobrovoľnícke aktivity a venovala som svoj čas, to najcennejšie čo máme, iným ľuďom. Snažila som sa zdieľať s nimi kúsok zo seba, za dobrý pocit, bezodplatne... vlastne, nie celkom bezodplatne. Zistila som, že takouto prácou získavam možno aj viac, ako dávam a hojím tú veľkú ranu.

A tak som neváhala ani neskôr, keď som dostala možnosť vycestovať na pol roka do Afriky ako dobrovoľníčka. V Rwande, ako manažérka predškolského zariadenia pre Pygmejov, som strávila intenzívnych 6 mesiacov. Boli to chvíle radosti aj chvíle smútku. Niekedy bolo treba riešiť absurdné problémy, niekedy vážne veci, niekedy šlo všetko ako po masle, inokedy som bola zúfalá bezradnosťou. No práve vďaka týmto úžasným životným patáliám som si uvedomila jednu vec: celé moje „ja“, každá jedna bunka môjho tela sa prieči pri predstave, že po návrate na Slovensko je veľmi pravdepodobné, že sa zamestnám opäť v obrovskej medzinárodnej firme, budem sedieť v kancelárii s tisícami ďalších ľudí a bude nás toľko, že si ani nebudeme schopní zapamätať navzájom svoje mená. Nie, nie... ja túžim po niečom viac.

Ako som už spomínala, keď nasledujete svoje srdce, život Vám zariadi všetko ostatné. Mne vložil do cesty prácu v Plamienku. V kolektíve ľudí, ktorí mi rozumejú a počúvajú ma. V organizácii, ktorú tvoria ľudia a nie čísla, ktorých spája vnútorná sila a záujem o osudy iných.

Z času na čas i mne prebehnú hlavou pochybnosti, pretože to všetko znie až príliš perfektne. No všetko, čo tu čítate, sa mi potvrdilo koncom júla, keď som strávila krásnych 10 dní v spoločnosti tímu Plamienka na Orave na letnom tábore pre deti, ktoré smútia za stratou svojho blízkeho. Ľahkosť a spolupráca, tímový duch a ochota pomôcť mi skutočne učarovali. Boli to pre mňa jedny z najkrajších dní v tomto roku. Citlivosť, akou zvládali moji kolegovia pomáhať smútiacim deťom v prekonávaní ich neľahkej životnej situácie, úprimnosť a otvorenosť hovoriť o čomkoľvek a neustála energia, ktorú dokázali rozdávať ďalej – toto všetko ma fascinovalo a utvrdilo v tom, že sa na tom chcem skutočne podieľať a vložiť do tejto práce svoju energiu.

Niekedy si však nie som sama istá ako na to, a práve to je jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodla od januára absolvovať polročný kurz „Pomoc deťom a rodinám po strate blízkeho“, ktorý organizuje Plamienok. Na kurz sa už teraz veľmi teším, pretože vďaka nemu budem môcť nahliadnuť hlbšie do svojho vnútra a tým viac precítiť iných a porozumieť im. Teším sa aj na osobný prínos, ktorým opäť získam do života viac pohody a odhodlania kráčať vzpriamene pre krajší zajtrajšok okolo nás.

Som súčasťou tímu Plamienok, som na to hrdá a cítim, že moje srdce je plné šťastia. Lebo tu som to ja, bytosť, osoba – Monika Vlhová.

    Krásne napísané, tiež mi teraz zomrela starká, vyrastala som s ňou,boli sme spolu mojich 28 rokov... odišla nečakane, náhle a mne zrazu ostala diera v srdci... zmieriť sa s tým mi príde nemožné, hoci mám svoju rodinu,pre koho Žiť, cítim,že Len prežívam...viem taký je život, jeden príde jeden odíde ale stane hľadám istotu,že veď Predsa raz ju ešte uvidím... Práca v plamienku sa mi veľmi páči a tiež stále hľadám samu seba, zmysel byť užitočná pre tento svet.... kebyže môžem absolvujem kurz tiež je však škoda že je tak vzdialený a mám dcérku ktorá ma
    potrebuje... 🙁🙁🙁

    19. okt 2017

    @mblazekova Dakujeme velmi pekne za Vasu doveru a slova podpory. Ked malinka podrastie a budete chciet, dajte nam vediet a prihlaste sa na kurz. Budeme sa na Vas tesit. Pozdravujeme z Plamienka a zelame vsetko dobre.

    29. nov 2017