Downov syndróm nesie meno po Johnovi Langdonovi Downovi, britskom lekárovi, ktorý už v roku 1866 nielenže vedecky opísal toto ochorenie, ale predovšetkým sa rozhodol pozerať naň pohľadom ľudskosti.

V tom čase boli ľudia s mentálnym postihnutím opúšťaní, trestaní a zatváraní do neľudských ústavov. Down sa rozhodol to zmeniť.
Keď sa stal riaditeľom ústavu v Earlswoode, zakázal telesné tresty, zaviedol hygienu, vzdelávacie aktivity a ponúkol možnosť remeselnej práce, záhradníčenia, ba dokonca aj umenia.
Nevnímal ich ako „medicínske prípady“, ale ako ľudí so svojimi snami a dôstojnosťou.

Jedným z jeho najodvážnejších krokov bolo fotografovanie pacientov dôstojným spôsobom – v elegantnom odeve a hrdých pózach – aby im vrátil krásu a identitu, ktorú im spoločnosť odopierala.

V roku 1868 kúpil vilu a premenil ju na Normansfield – nie pre blázinec, ale na vytvorenie skutočného domova.
Miesto, kde mohli ľudia so Downovym syndrómom žiť, učiť sa a rozvíjať svoje talenty v pokojnom prostredí. Toto miesto existuje dodnes ako The Langdon Down Centre, ktoré uchováva aj divadlo, založené samotným Downom – symbol jeho vízie a srdca.

Preto názov Downov syndróm nie je hanlivý.
Nesie meno lekára, ktorý vedel vidieť človeka – nie nálepku.

Jeho príbeh nám pripomína, že pravá revolúcia nie je vedecká ani technická, ale tá, ktorá sa odohráva v srdci človeka –
keď sa naučíme spoznať dôstojnosť druhých
a rozhodneme sa naňho pozerať inými očami.