Helena Adamsová Kellerová sa narodila ako zdravé dieťa a nič nenasvedčovalo tomu, že sa jej život stane symbolom nevídaného sebazaprenia a duchovnej sily. No už ako devätnásťmesačnú ju postihlo ťažké ochorenie — prudký zápal mozgu, po ktorom úplne stratila sluch aj zrak. Z bystrej a živej dievčinky sa stala utrápená, uzavretá bytosť, márne sa snažiaca zachytiť akýkoľvek zmysel diania okolo seba a nenachádzajúca spôsob, ako vyjadriť vlastné pocity. V tom čase boli ľudia s podobným osudom zvyčajne odsúdení na izoláciu a úpadok — no Helena mala šťastie. Keď dovŕšila päť rokov, vstúpila do jej života Anna Sullivanová, mladá žena, ktorá sama prekonala dočasnú slepotu a bola obdarená neobyčajnou vnímavosťou a trpezlivosťou. Nestala sa iba učiteľkou, ale aj jej verným sprievodcom — prvou, ktorá jej otvorila bránu do sveta poznania.

Zlomovým sa stalo ráno, keď Helena pocítila studenú vodu stekajúcu po ruke a náhle pochopila, že tento vnem súvisí so slovom „voda“. Toto osvietenie prinieslo radikálny obrat: v priebehu niekoľkých hodín si osvojila ďalších tridsať výrazov, čoskoro sa naučila aj prvé slovesá a otázky „prečo?“ a „načo?“. V desiatich rokoch už dokázala hovoriť metódou Tadoma — dotýkajúc sa pier hovoriaceho a vnímajúc vibrácie, zatiaľ čo jej Anna značila písmená do dlane. Postupom času zvládla čítanie Braillovým písmom v angličtine, francúzštine, nemčine, gréčtine i latinčine.

Obdivuhodná cesta Heleny Kellerovej pokračovala aj v akademickom prostredí: roku 1904, vo veku dvadsiatich štyroch rokov, s vyznamenaním ukončila Radcliffe College a stala sa prvým človekom v dejinách s hluchoslepotou, ktorý získal vysokoškolské vzdelanie. A to napriek tomu, že jej reč zostávala pre cudzích takmer nezrozumiteľná — rozumeli jej len najbližší. Od dvadsiatych rokov sa aktívne zapojila do verejného života: vstúpila do Americkej nadácie pre nevidiacich, venovala sa osvete a obhajobe práv znevýhodnených, zbierala finančnú pomoc pre núdznych a spolu s Annou Sullivanovou deväťkrát precestovala svet, prednášala a dodávala odvahu miliónom ľudí.

Počas svojho dlhého života — osemdesiatich siedmich rokov — napísala štrnásť kníh, v ktorých sa delila o svoje skúsenosti, úvahy a životnú filozofiu. Sila jej vôle, nezávislosť myslenia a nevyčerpateľná energia si získali úctu nielen bežných ľudí, ale aj najvýznamnejších spisovateľov, vedcov a štátnikov. Jej priateľom bol aj Mark Twain, ktorý raz vyhlásil: „V devätnástom storočí existovali dvaja skutočne veľkí ľudia — Napoleon a Helen Kellerová.“

O svojom výstupe na Empire State Building v roku 1932 napísala so svojou typickou jasnosťou: „Jedinou myšlienkou, ktorá mi preblesla podvedomím, bola vďaka Bohu za to, že dal slepým vidiace mozgy. Teraz, keď si vybavujem pohľad, ktorý sa mi otvoril z veže, som hlboko presvedčená, že človek, ktorý sa nikdy nepozrel do tmy, nemôže pochopiť, akým darom je zrak.“

Fotografia — Kellerová so Sullivanovou v roku 1888

⚠️ Niektoré citáty a údaje vychádzajú zo všeobecne uznávaných biografických prameňov a môžu sa v historických publikáciách líšiť.