Prečo sa v Japonsku predávajú šablóny na pery a iné zdanlivo absurdné predmety a ako sa z toho zrodila filozofia „čindogu“

Ventilátor na chladenie rezancov, zubná kefka nasadená na prst, miniatúrne dáždniky pre topánky – všetky tieto a mnohé ďalšie zdanlivo nezmyselné vynálezy tvoria umenie čindogu, ktoré sa v Japonsku zrodilo pred niekoľkými desaťročiami celkom náhodou. Na prvý pohľad sa môže zdať smiešne a bezúčelné, no mnohí v ňom vidia dôvtipné a jemne ironické dielo ľudskej kreativity, ktoré rozhodne nie je zbavené myšlienky.

Ako Kendži Kawa kami vytvoril filozofiu „neužitočného“

Dnes populárne umenie zbytočných predmetov vzniklo v deväťdesiatych rokoch celkom neplánovane. Raz mal autor a redaktor mesačníka „Mail Order Life“ Kendži Kawa kami v jednom z vydaní k dispozícii niekoľko prázdnych strán. Hľadajúc originálne riešenie a túžiac pobaviť svojich čitateľov – predovšetkým ženy v domácnosti zo vidieckych oblastí – rozhodol sa zaplniť tieto strany zvláštnou reportážou o bizarných a nepoužiteľných predmetoch, ktoré nebolo možné nikde kúpiť.

Súčasťou tejto série sa stali napríklad okuliare s nádobkou na očné kvapky, prezentované ako pomôcka, ktorá zabraňuje stekaniu lieku po lícach; nočná baterka napájaná slnečnou energiou či dámske lodičky na vysokom opätku vybavené kolieskami.

Tieto predmety pôsobili komicky a ich účel bol v podstate jediný – vyvolať úsmev a podnietiť zábavnú diskusiu. No presne to Kawa kami potreboval. Popularita časopisu okamžite vzrástla, a tak mu neostávalo nič iné, než pokračovať vo vytváraní ďalších „neužitočných, no veselých“ objektov, čo mu prinášalo skutočnú radosť.

Kawa kami svoje výtvory nazval „čindogu“, spojením slov čin – „zvláštny, podivný“, a dogu – „nástroj, zariadenie“. Predmety boli síce prakticky nepoužiteľné, no mali osobitý šarm a humor. Nasledujúce fotoreportáže zaznamenali obrovský ohlas, čitatelia si žiadali pokračovanie a náklad časopisu prudko rástol.

Hoci tieto objekty nebolo možné vyrábať masovo ani predávať v zahraničí, začali byť vnímané ako zvláštne umelecké artefakty, ktoré vyvolávajú úsmev a zároveň nesú nenápadnú kritiku konzumu, materiálneho sveta a ekonomického modelu, ktorý formuje moderné Japonsko.

Čindogu si čoskoro našlo obdivovateľov aj mimo čitateľského okruhu časopisu a Kawa kami získal možnosť vystavovať svoje diela na umeleckých výstavách v Tokiu. Rýchlo sa stal prvým majstrom čindogu na svete a v nasledujúcich desaťročiach sa jeho myšlienka rozšírila medzi ďalších tvorcov.

Etický kódex tvorcu „neužitočných“ predmetov

Ako uznávaný dizajnér týchto kurióznych objektov Kawa kami vytvoril aj filozofický základ čindogu – súbor desiatich zásad, ktoré umožňujú tomuto umeniu existovať ako jedinečná „intelektuálna hra, ktorá podnecuje ľudský rozum“.

Najdôležitejší princíp znie: čindogu musí byť predmet vytvorený človekom, úplne oslobodený od praktickej užitočnosti. Ak sa dá takýto vynález skutočne použiť – potom to už nie je čindogu.

Druhý základný princíp hovorí, že umenie čindogu musí existovať v hmotnej podobe, aby sa človek mohol presvedčiť o jeho skutočnej, takmer absolútnej nepoužiteľnosti. Ak niekto zostane len pri náčrte na papieri a nedotiahne svoj výmysel do reálnej podoby, nejde o čindogu. Je to iba list papiera s nepodareným nápadom, nič viac.

Čindogu má byť prejavom slobody myslenia a tvorivej odvahy svojho autora, no zároveň musí byť pochopiteľné každému bez výnimky. Ak môže jeho zbytočnosť oceniť iba človek s odborným vzdelaním, nejde o čindogu! Napríklad vynález zo sféry riadenia kozmických letov, ktorého nezmyselnosť dokáže posúdiť iba špecialista, nemožno považovať za čindогу – to musí byť jasné aj obyčajnému človeku. Tak znejú tretí a štvrtý princíp tohto zvláštneho umenia.

Nemenej podstatný je piaty princíp, ktorý Kendži Kawa kami zdôrazňuje s osobitnou naliehavosťou: čindогу sa nepredáva! Ak tvorca začne za svoj výtvor prijímať peniaze, „poškvrní jeho ducha“ a predmet prestáva patriť do sveta čindогу – stáva sa iba ďalšou užitočnou vecou, určenou na zisk.

Podľa šiesteho pravidla humor nesmie byť jediným dôvodom vzniku čindогу. Smiech je iba vedľajší efekt. Zbytočný predmet má byť úprimným pokusom vyriešiť problém nečakaným a podivným spôsobom – až potom môže byť zdrojom humoru. Ak niekto cielene vytvorí iba vtipný predmet, nevytvára čindогу, ale len smiešnu hračku.

Čindогу nie je propaganda! V ich základe leží princíp nezdaru – sú to veci vytvorené s úmyslom používať ich, no ich idea sa ukáže ako nepraktická a bezvýsledná.

Čindогу nepozná predsudky, no nesmie sa stať nástrojom diskriminácie na základe rasy, náboženstva, veku, pohlavia či spoločenského postavenia. Nesmie slúžiť ani na uplatňovanie „čierneho“ humoru či ponižovania. To je ôsme a deviate pravidlo.

A napokon, desiaty princíp stanovuje, že čindогу nemôže byť patentované ani obmedzené autorským právom. Má zostať spoločným vlastníctvom – slobodne použiteľným, reprodukovateľným a šíriteľným.

Filozofia čindогу: pre jedných cesta k sebe samým, pre iných – zdroj zárobku

Tvorca čindогу, ktorý tieto zásady vyhlásil ešte koncom minulého storočia, rozhodne vystupuje proti materializmu a tvrdí, že odmieta všetko, čo sa mení na tovar. Ako autor stoviek „neužitočných“ predmetov napísal štyri knihy venované umeniu čindогу. Všetok zisk z ich predaja venuje na charitu a odmieta honoráre za rozhovory, ktoré poskytuje médiám.

Podľa Kawa kamiho je umenie čindогу protipólom materialistického sveta, v ktorom sa všetko meria peniazmi a praktickým úžitkom. Pomáha človeku žiť slobodnejšie a nájsť samého seba, oslobodeného od spoločenských pravidiel a očakávaní.

Kawa kаmi si získal množstvo nasledovníkov, ktorí za roky existencie tohto nezvyčajného umenia vytvorili nespočetné množstvo podivuhodných a zbytočných predmetov. Na druhej strane sa však našli aj takí, ktorí sa pokúšajú na čindогу zarobiť. A keďže čindогу nemožno patentovať, často sa im to aj celkom úspešne darí.

Najvýraznejším príkladom komercializácie čindогу je projekt Mattyho Benedetta „Zbytočné vynálezy“. Ten sa bez okolkov venuje obchodu, buduje populárnu internetovú značku, má milióny sledovateľov a s úspechom predáva predmety podobné čindогу, čím zatienil samotného tvorcu tohto umenia aj jeho nasledovníkov.

Isté „nezdary“ sa nevyhli ani Kawa kаmimu. Dnes všeobecne známa selfie tyč sa prvýkrát objavila v zozname jeho zbytočných vynálezov a bola zaradená do prvého vydania jeho knihy v roku 1995. Po príchode smartfónov sa však začala masovo vyrábať a predávať rôznymi spoločnosťami. V súlade s pravidlami ju Kawa kаmi následne zo zoznamu čindогу vyradil – už totiž nebola zbytočná.

❗ Niektoré uvedené fakty o dejinách čindогу môžu predstavovať populárne verzie alebo prerozprávané legendy bez prísneho historického potvrdenia. Odbornému čitateľovi sa preto odporúča siahnuť po primárnych zdrojoch.