U kmeňa Himba v Namíbia, na juhu Afriky, sa dátum narodenia dieťaťa neurčuje v okamihu jeho príchodu na svet, ba ani v čase počatia, ale oveľa skôr — odo dňa, keď sa dieťa prvýkrát zjaví v myšlienkach.

Keď sa žena rozhodne priviesť na svet dieťa, utiahne sa pod strom, spočinie a načúva — až kým nezaslechne pieseň dieťaťa, ktoré túži prísť na svet. Keď tento spev začuje, vráti sa k mužovi, ktorý sa stane otcom dieťaťa, a naučí ho túto pieseň. A potom, keď sa milujú, aby dieťa počali aj telesne, spievajú pieseň dieťaťa, čím ho pozývajú vstúpiť do sveta.

Keď žena otehotnie, učí túto pieseň pôrodné babice i starších dediny. A tak, keď sa dieťa narodí, staršie ženy a všetci prítomní spievajú jeho pieseň, vítajúc ho na svete.

Ako dieťa rastie, aj ostatní obyvatelia dediny sa učia jeho pieseň. Preto keď spadne alebo sa zraní, vždy sa nájde niekto, kto ho zdvihne a zaspieva mu jeho pieseň. Rovnako, keď vykoná niečo krásne alebo úspešne prejde iniciačným obradom, dedinčania spievajú jeho pieseň na jeho počesť.

Existuje ešte jeden okamih, keď sa človeku spieva jeho pieseň. Ak sa kedykoľvek počas života dopustí priestupku či činu odporujúceho normám spoločenstva, privolajú ho do stredu dediny a obyvatelia sa okolo neho zhromaždia v kruhu. A potom mu spievajú jeho pieseň.

Kmeň verí, že náprava antisociálneho správania neprichádza prostredníctvom trestu, ale skrze lásku a pripomenutie toho, kým človek v skutočnosti je. Keď spoznáš svoju pieseň, netúžiš — a ani nepotrebuješ — konať tak, aby si ubližoval druhým.

A keď raz tento človek, po rokoch, bude ležať na svojom lôžku pripravený odísť z tohto sveta, všetci obyvatelia dediny budú poznať jeho pieseň — a zaspievajú ju naposledy.

⚠️ Príbeh o „piesni dieťaťa“ sa spája s kultúrou kmeňa Himba a často sa odovzdáva ako podobenstvo o láske a spolupatričnosti. V rôznych prameňoch sa objavuje ako legenda alebo symbolické rozprávanie.