Zvykla si, že je pri nej. Jednoducho je — a to stačí.
Každé ráno jej z práce volával:
— Tak čo, naraňajkovala si sa?
— Bože môj, aké maličkosti ťa trápia! — mávla rukou a v hlase jej zaznelo ľahké podráždenie.
Jej dni boli naplánované na minúty: projekty, stretnutia, termíny. A on... jednoducho bol v jej živote. Ticho, nenápadne, vždy.
Aj on mal prácu, svoje starosti, no z nejakého dôvodu sa zaujímal o jej raňajky, zatiaľ čo ona o tie jeho — nikdy. Nebola na to zvyknutá.
On vstával ešte pred svitaním, keď sa za oknom len brieždilo, a ona ešte snívala, mrmlajúc čosi nezrozumiteľné do vankúša. Ešte by mu mala aj raňajky pripravovať — čo sme, v začiatkoch minulého storočia? Ženy už nie sú otrokyne!
A predsa — v priehradke jej auta sa vždy našiel „Snickers“.
On ho tam potajme vkladal, aby mala v zápche čím zahnať hlad.
Keď si odhryzla kúsok, pomyslela si: „Šibal, veď on ich miluje, nie ja! A ja z nich len priberám…“
A predsa — vždy v pravý čas, vhodne, chutne.
Žili pokojne. Bez búrlivých hádok, bez filmových vášní. Jednoducho on je. Ona je. A to bolo dobré.
Až raz ho odviezli do nemocnice. Mávla rukou: o týždeň bude doma, srdce ho len zradilo — komu sa to nestane.
Pracovala ako predtým: nový kontrakt, nové termíny. On jej cez telefón hovoril, aby nechodila: jedlo výborné, lekári pozorní, cíti sa ako v sanatóriu.
No jedného rána sa zobudila a ucítila prázdno.
Nezavolal. Nespýtal sa, či sa naraňajkovala. A po prvý raz jej bolo chladno.
Telefonát z nemocnice: stav sa zhoršil, previedli ho na jednotku intenzívnej starostlivosti.
Rútila sa mestom, modliac sa len za jediné: nech prežije, nech je všetko ako kedysi.
Zápcha — celý úsek červený. Otvorila priehradku... prázdna. Ani jeden „Snickers“.
Noc na nemocničnej pohovke sa vliekla ako večnosť. Oči mala červené od sĺz, ruky zopnuté v modlitbe.
— Prečo je to tak? Veď my sme boli šťastní… — šeptala.
Vedľa nej sa ticho posadil šedivý, unavený Anjel:
— Je zle… odchádza.
— Ja… ja urobím čokoľvek, len mi ho vráťte! — vyhŕklo z nej.
— Kúp mu „Snickers“. Veď on ich tak miluje, — povedal Anjel ticho, s nehou v hlase.
Rútila sa víchricou k jedinému nočnému obchodu. Mráz jej štípal líca, vietor ju zrážal z nôh.
— Mali ste šťastie… zostal posledný, — povedala predavačka a položila tyčinku na pult.
Ráno sa prebudila tam istom, na nemocničnej pohovke.
— Vášho manžela presunuli na bežné oddelenie, — usmiala sa sestrička.
Ona, ešte stále neveriaca, otvorila dlaň — ležal v nej pokrčený, teplý „Snickers“.
— Moja starostlivá… — zašepkal on so slabým úsmevom. — Aká si len dobrá…
P. S. Chráňte tých, čo sú pri vás. Vážte si aj maličkosti, lebo niekedy práve ony držia náš život pohromade.
Na motívy poviedky O. Sírovej
