Zvykla si, že je pri nej. Jednoducho je — a to stačí.

Každé ráno jej z práce volával:

— Tak čo, naraňajkovala si sa?

— Bože môj, aké maličkosti ťa trápia! — mávla rukou a v hlase jej zaznelo ľahké podráždenie.

Jej dni boli naplánované na minúty: projekty, stretnutia, termíny. A on... jednoducho bol v jej živote. Ticho, nenápadne, vždy.

Aj on mal prácu, svoje starosti, no z nejakého dôvodu sa zaujímal o jej raňajky, zatiaľ čo ona o tie jeho — nikdy. Nebola na to zvyknutá.

On vstával ešte pred svitaním, keď sa za oknom len brieždilo, a ona ešte snívala, mrmlajúc čosi nezrozumiteľné do vankúša. Ešte by mu mala aj raňajky pripravovať — čo sme, v začiatkoch minulého storočia? Ženy už nie sú otrokyne!

A predsa — v priehradke jej auta sa vždy našiel „Snickers“.

On ho tam potajme vkladal, aby mala v zápche čím zahnať hlad.

Keď si odhryzla kúsok, pomyslela si: „Šibal, veď on ich miluje, nie ja! A ja z nich len priberám…“

A predsa — vždy v pravý čas, vhodne, chutne.

Žili pokojne. Bez búrlivých hádok, bez filmových vášní. Jednoducho on je. Ona je. A to bolo dobré.

Až raz ho odviezli do nemocnice. Mávla rukou: o týždeň bude doma, srdce ho len zradilo — komu sa to nestane.

Pracovala ako predtým: nový kontrakt, nové termíny. On jej cez telefón hovoril, aby nechodila: jedlo výborné, lekári pozorní, cíti sa ako v sanatóriu.

No jedného rána sa zobudila a ucítila prázdno.

Nezavolal. Nespýtal sa, či sa naraňajkovala. A po prvý raz jej bolo chladno.

Telefonát z nemocnice: stav sa zhoršil, previedli ho na jednotku intenzívnej starostlivosti.

Rútila sa mestom, modliac sa len za jediné: nech prežije, nech je všetko ako kedysi.

Zápcha — celý úsek červený. Otvorila priehradku... prázdna. Ani jeden „Snickers“.

Noc na nemocničnej pohovke sa vliekla ako večnosť. Oči mala červené od sĺz, ruky zopnuté v modlitbe.

— Prečo je to tak? Veď my sme boli šťastní… — šeptala.

Vedľa nej sa ticho posadil šedivý, unavený Anjel:

— Je zle… odchádza.

— Ja… ja urobím čokoľvek, len mi ho vráťte! — vyhŕklo z nej.

— Kúp mu „Snickers“. Veď on ich tak miluje, — povedal Anjel ticho, s nehou v hlase.

Rútila sa víchricou k jedinému nočnému obchodu. Mráz jej štípal líca, vietor ju zrážal z nôh.

— Mali ste šťastie… zostal posledný, — povedala predavačka a položila tyčinku na pult.

Ráno sa prebudila tam istom, na nemocničnej pohovke.

— Vášho manžela presunuli na bežné oddelenie, — usmiala sa sestrička.

Ona, ešte stále neveriaca, otvorila dlaň — ležal v nej pokrčený, teplý „Snickers“.

— Moja starostlivá… — zašepkal on so slabým úsmevom. — Aká si len dobrá…

P. S. Chráňte tých, čo sú pri vás. Vážte si aj maličkosti, lebo niekedy práve ony držia náš život pohromade.

Na motívy poviedky O. Sírovej