Prijímam sa

Spriateľte sa s tým, kým ste

Na svete je veľa nešťastných ľudí, to je proste fakt. Dôvody tohto nešťastia môžu byť rôzne. Pokiaľ uvážime, že daný človek žije v bezpečnej krajine, má čo jesť a nemá žiadnu vážnu chorobu, najčastejšou príčinou tejto životnej nespokojnosti je svoje vlastné neprijatie. Môže sa maskovať do množstva rôznych odtieňov - od nespokojnosti v práci, či vzťahu, cez depresie, alebo strach prejaviť sa. Čo to ale znamená v praxi? Neprijatie v našich životoch vzniká postupne a vlastne takmer nebadane. Narodíme sa ako deti, ktoré skrátka sú, kým sú. Nejaké predstavy o tom, ako by mali vyzerať navonok, ako by sa mali správať, nejaké nároky, ktoré by kládli na svoj výkon - to sú pre malé deti úplne nezmysly. Takýmito deťmi sme boli všetci, keď sme prišli na tento svet. Spontánni, radostní, hraví, autentickí. A spokojní. Potom nás ale začala formovať spoločnosť, prostredie okolo nás a v prvom rade naši rodičia. Prirodzene, s najlepším úmyslom vychovať z nás použiteľného človeka do nás pomaly súkali predstavy o tom, kým by sme mali byť, ako sa správať a prejavovať. Neskáč do mláky. Nerozprávaj pri jedení. Mal by si mať lepšie známky. Buď ticho. Chlapi neplačú… A tak ďalej - doplňte si sami frázy z vlastného detstva. A tam začalo vznikať presvedčenie, že to, kým vo svojej podstate sme, nestačí. Na to, aby sme boli bezvýhradne prijatí, potrebujeme toho ešte veľa urobiť. A tak sme si začali tvoriť masku, obrázok - na ktorom je namaľované, ako chceme vyzerať  a pôsobiť navonok - obrázok poslušného dievčatka, obrázok silného chlapca, obrázok toho, kto sa dobre učí, pri jedle nerozpráva a neskáče po mlákach. Popreli sme svoje autentické prejavy, aby sme vyhoveli - a dostali za to lásku a prijatie. Od rodičov, od priateľov, od sveta. Vykresľovaniu tohto obrázka sme obvykle venovali nesmierne veľa pozornosti a energie, veľa snahy byť tou predstavou. Niekým lepším, výkonnejším, milším, skrátka prijateľnejším pre okolie. Ale pod tým obrázkom sa začalo diať niečo iné - začalo sa neprijatie nášho pravého ja. Smútok, osamotenie, odmietanie. Postupne sa hlas našich rodičov, alebo učiteľov z nášho sveta stratil - nahradili sme ho nebadane čímsi ešte omnoho účinnejším - hlasom nášho vnútorného kritika.

Prajem si, aby ma niekto miloval takého, aký skutočne som.

Už ste niekedy počuli túto vetu? Alebo ste ju sami vyslovili? Áno, takáto túžba je bezpochyby v každej ľudskej bytosti. Ale ruku na srdce - dávame skutočne ostatným možnosť, aby nás vôbec v našej pravdivosti a autentickosti videli? A takých nás potom ľúbili? Málokedy. Oveľa častejšie im pred tvár predstrkujeme spomínaný obrázok, ktorý je už za tie roky vypiplaný do detailov. Skvelé vzdelanie, pracovné výsledky, briskný humor, súcitné srdce, ohľaduplnosť k iným, blablabla… Hlavne žiadne rozprávanie s plnými ústami a skákanie do vody - alebo ostatné veci, ktoré sa tej predstave o nás samotných nehodia. Problém je ten, že keď ukazujeme druhému obrázok, vidí iba ten. A naň reaguje. Keď potom po čase kde-tu spod obrázka začne presvitať to naše skutočné ja, druhá strana ostane prekvapená - ja ťa takúto predsa vôbec nepoznám! A tak nastáva ďalšie kolo odmietania toho, kým skutočne sme a ďalšia kopa energie na udržanie toho obrazu, ktorý o nás svet má. Je to nesmierne vysiľujúce. Ešte nikoho to nepriviedlo k spokojnosti.

Ako na sebaprijatie?

Počúvame to s každej strany - prijať sa. Prijať to a tamto. Prijať svoju minulosť a telo, svoje “chyby”, svoje ženstvo a mužstvo a ktovie čo ešte. To všetko je skvelé, ale je to len jeden aspekt toho celého - ktorý je stále iba čiastkovým liečením. Akoby ste mali kiahne a liečili len jeden konkrétny pupák. Dôležité je nájsť príčinu - a tou je to presvedčenie, ktoré sme nadobudli už dávno - že obrázok je dôležitejší a to skutočné JA skrátka nemieme svetu ukázať. Postupne sa musíme naučiť tento obrázok prestať používať. Dovoliť sebe, aj ľuďom okolo seba vidieť nás takých, akými naozaj sme. Je to proces postupný a dlhodobý - veď sme to za tie roky sami zabudli. No zároveň nesmierne zmysluplný a každý deň vám do života prinesie viac a viac spokojnosti.

Čo môžem urobiť pre to,  aby som sa vrátil k spokojnosti s tým, kým som?

 — V prvom rade je potrebné si svoj obrázok začať uvedomovať. Vnímať, kedy som to skutočne ja a kedy nie. Uvedomovať si čo je dôvod toho, čo práve robím? Je to preto, že to naozaj chcem, alebo preto, že chcem podporiť obraz o sebe? Cítim sa pri tom naozaj dobre, alebo mi moje telo a moja duša signalizujú, že to nie je príjemné a teda správne? Začnite si uvedomovať, čo vám skutočne spôsobuje radosť, čo vás naozaj napĺňa, kedy sa cítite uvoľnene a máte sa dobre. Kedy, ako to nazývam, vaša duša spieva. A to si dovoľte čo najčastejšie.

 — Majte so sebou súcit, hovorte k sebe ako k najlepšiemu priateľovi. Dokázali by ste tie odmietavé slová, ktoré vám znejú v hlave, povedať niekomu blízkemu? To sotva. Skúste sa postaviť pred zrkadlo, pozrieť sa hlboko do svojich očí a vysloviť nahlas všetku tú kritiku a hrôzy, ktoré si o sebe myslíte. Zoči voči (aj sebe samému) to nie je vôbec jednoduché.

— Opýtajte sa toho kritického hlasu vo vás, čo od vás vlastne chce. Spravte si z neho osobného konzultanta. Môže to vyzerať asi takto:

• Zasa si sa nažrala ako prasa! Mala by si chudnúť, pozri sa ako vyzeráš.

• Máš pravdu. Prečo presne sa na mňa hneváš?”

• Pretože si si sľúbila, že budeš zdravšie jesť.

• Áno, je to tak. Čo by si chcela aby som urobila?

• Nabudúce si menej nalož a daj si radšej viac zeleniny.

• Dobre, dám si na to pozor. Ešte niečo?

• Začni cvičiť. Stačia tri cviky.

• Dobre. Tri cviky. Ďakujem.

Napísané to možno vyzerá, ako príprad pre psychiatra (hlasy v hlave), ale uvedomte si - tie hlasy sú tam tak, či tak. Ste to vy, kto to na vás hovorí. A všetko, čo potrebujete vedieť už viete. Skúste, funguje to. Tomu hlasu na vás záleží.

— Nedávajte sa na posledné miesto. Za naplnenie vašich potrieb nie je zodpovedný nikto, okrem vás. Ak čakáte, že niečo urobíte pre iného, aby to on potom urobil pre vás, s istotou zažijete sklamanie. Takto to nefunguje. Nikto nemá zodpovednosť za vaše šťastie, okrem jediného človeka - toho, ktorému ráno umývate zuby.

— Krok po kroku začnite túto svoju skutočnú podstatu ukazovať blízkym ľuďom - prekonajte strach z odmietnutia a uvidíte, že odmena bude obrovská. Pretože skutočná láska je o prijatí. Ak vás ten človek odmietne, uvedomte si, čo z toho vyplýva - je pre neho dôležitejší váš obrázok, ako vaša skutočná podstata.

A to sú len prvé kroky na ceste, ktorá sa pravdepodobne nikdy neskončí. Oplatí sa na ňu pustiť. Každým ďalším krokom bude po nej kráčať viac a viac spokojná osoba.

Autor: Katarína Runa, speaker akcie Umenie byť ženou