"Po prvom pôrode som pozeral na svoju manželku a uvedomil som si, prečo by sme mali ženám stále otvárať dvere a pomáhať im do kabátov, pretože ony si to zaslúžia. Zatiaľ čo ja som sa triasol po celom tele, že už je po všetkom ona totálne odrovnaná a rozboľavená sa usmievala na nášho syna. Byť pri pôrode by malo byť pre všetkých mužov povinné. Žena tiež nemá na výber, dieťa je spoločné. Spolu si ho urobili, spolu by si mali pôrodom prejsť, bez ohľadu na to, že mu pohľad na krv nerobí dobre (jej možno tiež ne), bez ohľadu na to, že sa cíti bezmocný (ona sa tak cíti nasledujúce mesiace, keď dieťa bezdôvodne plače) a pokiaľ to zmení jeho pohľad na ňu, ako na ženu, tak to nie je pravý chlap, ale zbabelec."
@melima mam to zkopirovane z netu 🙂
@melima jasne ze ano...ale je to pekne pre niekoho vystizne, lebo sa tam vidim aj ja kedze to pocitujem ako zena...(som totizto zena🙂)
@queckedeni ..pekne..☺☺☺
Myslím, že je to o vzájomnej dohode partnerov. Napr u nás môj manžel veľmi chcel byť pri pôrode, no ja som nechcela. Bola som hrdinka, ktorá bola názoru, veď je to čisto ženská záležitosť, nechcem, aby pri tom bol môj muž. No tesne pred pôrodom som zmenila názor, ani neviem prečo. Možno preto, že kamkoľvek idem, čokoľvek robím, spolu s manželom sa cítim bezpečnejšie. A záver toho celého je, že absolútne neľutujem toho rozhodnutia mať ho pri sebe. Bol mi neuveriteľnou neopísateľnou oporou. Nemenila by som a ak osud dá, tak ho tam chcem mať opäť 😊
@lenkan21 pekne napisane a pravdive, citim to nejako podobne 🙂
Preeeesne taaaak