Babička, rozprávaj

Babka, babička, stará mama, starká... Jej ruky plné vrások vás vždy láskyplne pohladia. Jej náruč poskytne bezpečie. A jej buchty a koláče vám vždy vyčaria spokojnosť na tvári. Babičky majú zlaté srdce a prekypujú čistou, úprimnou láskou. Prežili si kadečo, no i tak sa na svet pozerajú s pokorou a vážia si maličkosti. Privátajú vás s otvorenou náručou a s vôňou šíriacou sa z kuchyne. Sú to skrátka osoby, ktoré majú v živote každého z nás nenahraditeľné miesto…

“Babi, ty si naozaj tento olej pamätáš ešte z tvojej mladosti? Presne tento?”

Prehrabovala som sa v prebaľovacej taške, keď babkin zrak padol na olejček Aviril.

“Samozrejme, tieto ruky sa ho už čosi namazali. Podaj mi ho, nech si k nemu privoniam. Nech si privoniam k tým spomienkam.” Babička sa zahľadí na svoje ruky a jemne si povzdychne. Nie je to však povzdych ťažoby, práve naopak. Cítiť z neho spokojnosť. Nostalgiu. Lásku k životu. Otvára ho a spokojne si k nemu pričuchne.

“Zvláštne, že doba sa tak mení, no niektoré veci ostávajú.” Začudujem sa a stále sa prehrabávam v taške, z ktorej sa snažím vyloviť mojkáča pre drobca, ktorý sa ho úpenlivo dožaduje.

“To máš pravdu, moja. Nemali sme jednorazové plienky, ani všetky moderné vymoženosti, ale dobre nám bolo, vieš?”

Konečne nahmatám tú ošarpanú hračku, podám ju drobcovi, ktorý sa konečne utíši a zahľadím sa na babku, v ktorej pohľade vidím niečo zvláštne.

“Babi, a neporozprávaš mi o tom? O niečom z tvojej mladosti. O čomkoľvek.”

Babke za rozžiarili oči, bez slova sa zdvihla a odišla do vedľajšej izby. O minútu sa vrátila s plechovou truhlicou plnou pokladov. Pokladov v podobe starých fotografií.

“Poď, tuna si sadni a poď sa pozerať.”

Vzala do svojich krehkých rúk, ktoré boli poznačené rokmi práce, prvú fotografiu a začala. A potom sa už nezastavila. Ukazovala mi fotky, rozprávala, spomínala. Jej časy mladosti, svadba, moja mama ako dieťa, jej súrodenci a rodinné výlety. Ľudia, ktorí sú tu stále s nami, no i tí, ktorí tu, žiaľ, už nemôžu byť. Čas sa v takýchto okamihoch zastaví. Pozeráte sa na fotografie, ktoré napriek tomu, že sú čiernobiele, ukazujú svet plný farieb. Plný spomienok. Nepotrebujú farbu, filtre ani photoshop. Potrebujú iba jedno – babkine rozprávanie…

Ani neviem, ako ten čas ubehol. Boli by sme tam sedeli ešte hodiny, keby mladší junior nezačal protestovať a ten starší nedobehol s knihou a prosbou, aby mu babka čítala. Tá, s láskou v očiach, položila fotografiu na stôl, do rúk vzala knihu a začala čítať pravnukovi. Rovnako láskyplným hlasom, akým mi predchvíľou rozprávala o tom, ako sa starala nielen o deti a muža, ale aj o chorú svokru. Ako si popritom zarábala ako sa dalo, aby mali decká všetko, čo potrebovali. Ako chodili na výlety k jazeru. Ako veľakrát nevychovávala iba svoje deti, ale aj ostatné deti z ulice, ktoré sa sem-tam priplietli k tým jej. Ako si tak skrátka žili pred rokmi rokúcimi.

Ja som tam tak sedela, počúvala jej hlas, ktorý ma vedel vždy dokonale upokojiť a bola som vďačná za tieto chvíle. Pomaly som nás začala chystať na odchod a baliť všetky tie naše „rárohy“, vrátane Aviril kozmetiky, vďaka ktorej sa obyčajná návšteva stala neobyčajnou. Pritom som tento nostalgický olej kúpila minule iba čírou náhodou. Už nejakú tú dobu totiž pre svoje deti kupujem detskú kozmetiku Batole, ktorá patrí, rovnako ako Aviril, pod značku Alpa. A keďže Batole olejček v ten deň nemali, skúsila som zobrať na skúšku tento. Voňavý, nostalgický, ten, ktorý je tu s nami už niekoľko generácií.

Toto sú tie bežné, jednoduché okamihy, ktoré sa vedia premeniť v niečo magické. Stačil jeden jediný olej, ktorý spustil vodopád spomienok. Spomienok, ktoré nikdy nezmiznú. Také, ktoré sú odolné a odolajú aj zubu času. Pretože sú zakorenené hlboko v srdci. A presne také boli spomienky našej babky, ktorá nám toho dnes vela vyrozprávala. A mne bolo ľúto iba jedno - že som sa jej doteraz nepýtala viac. Nenechala ju viac spomínať.

Nečakajte, kým spomienky vašej starej mamy naštartuje detský olej alebo iný nostalgický predmet. Zájdite za ňou hneď zajtra a poproste ju, aby vám porozprávala. O čomkoľvek. Ona bude šťastná, že si vďaka vám zaspomína a vy budete bohatší o zážitky, spomienky a rady, ktoré vám dokáže dať iba vaša stará mam. Stačia pritom iba dve jednoduché slová: “Babička, rozprávaj.”

-----

Tento článok vyšiel s podporou Alpa