Kojila som 3 roky a 9 mesiacov. Pár mesiacov sme boli v procese samoodstavenia. Nočné dojčenie už môj syn posledných pár mesiacov nepotreboval a cez deň posledné dva mesiace len pár cucov. Pár sekundové kojenie. Nazvala som to "posledné dozvuky". Keď sa mi syn narodil nemyslela som,že budem kojiť tak dlho, ani som netušila čo všetko to obnáša. Počas tehotenstva som stretávala väčšinou ženy, ktoré kojili veľmi krátko ( 3 mesiace) alebo vôbec. A v Holandsku ,kde žijem, je kojeniu prikladaný význam len prvé mesiace. Materská dovolenka tu trvá 16 týždňov, a začína už 6 týždňov pred pôrodom. Takže ženy su nútené ísť do práce veľmi skoro , a deti sú nasilu odstavené. Hoci asi do pol roka má žena nárok, aby jej priniesli dieťa do práce a ona ho mohla nakojiť. Ale neviem koľko žien túto možnosť využíva. 

Rodila som plánovaným cisárskym rezom. Dôvod bol, že synček sa neotočil hlavičkou dole . Aj vám poviem, naštastie!,  lebo ja som nízka, veľmi štíhla a syn mal pôrodnú váhu vyše 4 kilá. Tak si vravím, chlapček môj dobre si to zariadil, veď by si ma roztrhol, keby mám rodiť normálne. 

Výhodou v holandských nemocniciach je, že aj počas cisárskeho rezu môže byť s vami blízka osoba na pôrodnej sále. Takže partner bol celý čas pri mne. Najkrajšie slová , ktoré si pamätám počas zákroku ( všetko som vnímala, bola som len pod čiastočnou anestéziou) boli slová asistentky. Priam vykríkla nadšenim, a mne sa aj dnes tlačia slzy do očí, keď na to spomínam. Jej slová zneli : Už vidím nožičky... už vidím ručičky... už vidím hlavičku... 

Potom ho zdvihli do výšky a prvý krát sme uvideli naše bábätko. Na pár minút ho vzali ,ale len k vedlajšiemu stolu, tak som všetko videla. Zabalili do osušky a priložili na hruď počas doby kedy ma zašívali. Ale ešte sa nedojčil. Na dve hodiny ma odviedli na pooperačnú sálu. 

Tu má každá rodička svoju vlastnú izbu komplet vybavenú, aj s lôžkom pre partnera, s televízorom,so záchodom, sprchou, kuchynkou, aj s vybavením pre bábätko. Myslela som, že kým som na pooperačke muža už odviedli tam ( mali sme tam už prinesené veci) a o malého je postarané v nejakej inej miestnosti. 

Aké bolo moje velké prekvapenie, keď ma priviezli na izbu a videla som naše bábätko spolu s partnerom na izbe. Nikde ho neodviedli ,celé tie dve hodiny bol s tatom. Samozrejme bol hladný ako vlk, umeleho mlieka mu veľa dávať nechceli, vraj aj tak vypil viac než mal.

Najpr vám poviem jeden názorný príklad.

Ste čerstvo zaľúbená a so svojou láskou trávite veľa času. Vlastne každý jeden deň. Voláte si, píšete správy. Trvá to pár mesiacov, keď vám váš drahý oznámi, že je načase začať spolu žiť. Nasťahujete sa k nemu s nadšením, že budete spolu trávit ešte viac času, a budete si bližší. Ale tu vám váš priateľ vytýči mantinely. A oznámi: odteraz ti už nebudem dvíhať telefón vždy keď zavoláš,ani odpisovať na všetky sms-ky - to aby si si príliš nezvykla. Keď ma budeš volať z druhej izby, nie vždy odpoviem - to aby si si nezvykla priliš. A zaspávať tiež nebudeme stále spolu, lebo už teraz vidím, že bezo mňa nevieš zaspať, len pricucnutá na mne.

Absurdné? Ako by ste sa cítili po takomto oznámení?

A ako sa cítia bábätká keď ich necháme vyplakať samé - len aby si príliš nezvykli..

9 mesiacov trávili každú jednu minútu s nami, cítili náš tlkot srdca. Naše bábätko nám dôverovalo a cítilo,že sme tu pre neho 24hodín denne. Ono si už na nás zvyklo predsa. 

A teraz sa narodí a chceme aby si príliš nezvykalo, chceme aby samé zaspalo, samé sa utíšilo. Nechceme ho príliš nosiť na rukách, aby si nezvyklo.

Ešte len včera sa to narodilo a už by sme z neho chceli bakalára. Meriame si sily ktorá sme lepšia mamička, ktorej dieťa skôr sedí, chodí,rozpráva, odkedy je bez plienky. K tým plienkam sa vrátim, o tom chcem písať. Chcem dať ale najpr veci na správnu mieru. Nevadí mi chválenie detí. Kľudne aj ja to svoje vychválim až do neba aj pred inými. Ale- nie formou súťaženia,či nebodaj urážaním iných. 

Vráťme sa k tým plienkam. Prečítala som si búrlivú debatu k článku kedy dieťa učiť na nočník. Matky, ktorých deti už od siedmych mesiacov používajú nočník urážali mamičky,ktorých dvojročne deti ešte nosia plienky. Výrazy ako fuj a hanba ,lenivé matky ,som zaregistrovala vo viacerých komentároch.

Zapamätajte si --- vaše odplienkované deti nie sú dokonalejšie ,ani vy sa tým nestávate lepšou matkou.

Každé dieťa je dokonalé pre tú svoju mamičku a každá mama je najlepšia pre to svoje dieťa.

Keď raz vyrastú nik sa ich nebude pýtať dokedy nosili plienky, kedy začali rozprávať, sedieť ,chodiť. Nič z toho z nich neurobí lepších ľudí. Je to len taký bonus, z ktorého sa tešíme my rodičia.

Každé dieťa je výnimočné. Každé dieťa je lepšie v niečom inom. To dieťa s plienkou možno strčí do vrecka to vaše bez plienky v niečo  inom.. a verte mi, že by ste nechceli aby sa iná mamička  potom vysmiala vám...

Táto básnička má už 17 rokov. Mala som dvadsať, keď som ju napísala. Väčšinu času strávila schovaná medzi inými mojimi dielami. Pár krát som ju darovala na pamiatku deťom kamarátok. A raz sa objavila niekde aj na webovej stránke ,ktorej názov si už ani nepamätám. Ale to už je dávno. Tak som sa rozhodla, že ju trochu oprášim a zverejním opäť. Sme predsa na stránke pre mamičky a toto je básnička pre deti.

STRAŠIAK DO MAKU

Narodil sa strašiak

miesto rúk má vešiak

a noha je len jedna

aj to akási biedna.