🎄Vianočný zázrak sa stal! Na mojom Instagrame odo mňa dievčatá pýtali recept 🤪 wow 😱

Ale nečudujem sa 😍 tieto bryndzáky sú dokonalé 🤤 ja vždy robím dvojitú dávku, lebo jeden plech vždy padne, kým sa upečie druhý 😅 totižto, najlepšie sú ešte teplé rovno z plechu 😍 

Ingrediencie:

200g bryndze 

200g masla 

250g polohrubej muky 

Karolka je jedák. Nezje vždy všetko, ale musí ochutnať z každého aspoň trošku. Lebo čo keď náhodu prepasie príležitosť ochutnať niečo výnimočne dobré? Aj keď jej mrkva, čo má na tanieri, moc nešmakuje, tá z maminho taniera je predsa len o kus lepšia. A Teodorove granule? Vždy sa príde pozrieť, či dobre sypem a potom pre istotu aj ochutná, či sme odvčera nezmenili značku. Ale teda, kontrolou kvality zatiaľ prechádzam. Niekedy to vyzerá, že len s odretými ušami, ale predsa. Dôležité je prejsť. Ako hovorí náš tatino: “História sa nepýta ako, ale či!”.  

No a samozrejme kontrolou kvality museli prejsť u nás doma aj výrobky, ktoré nám prišli v škatuli od uja kuriéra. Teda od Sunaru, ale priniesol ich ujo kuriér. Na ktorého slečna žmurkala z poza dverí a ostošesto mu kývala. Neviem či tušila, že balík je vlastne určený pre ňu alebo sa jej len začali páčiť chlapi v takomto skorom veku... Samozrejme, hneď ako sme otvorili balík, aj chlapi išli bokom. Prišli kapsičky!   Ak ma sledujete aj na Insta, mohli ste vidieť tie žiadostivé pohľady. Odvtedy sa naučila aj prosím-prosím, tu mi zatiaľ len skoro oko vypichla, lebo som sa snažila si najprv prečítať, čo mi píšu. Nestihla som. Musela som otvárať kapsičku. Na také sprostosti, ako je čítanie slečna predsa nemala čas!

Vybrala som (moju) obľúbenú mrkvovo - jablkovo - banánovú. Veľmi ochotne som ju dojedla. Menej ochotne som sa ju snažila vyprať z bieleho bodyčka. Nebudem zavádzať, nebolo to naše prvé stretnutie s kapsičkou z obchodu. No čo. Nie každý deň je nedeľa a občas sa mi podarí zabudnúť, že treba kŕmiť (častejšie) aj iný krk ako ten môj. A vtedy má dieťa veľkú radosť. Kapsičky sú totiž jej obľúbená maškrta (ešte totiž neobjavila čaro lieskových orechov v čokoláde - to zatiaľ poctivo skrývam, aby mi viac ostalo).   

S čím sme však skúsenosť nemali, boli chrumky. Do vienka sme dostali mrkvové a hráškové. A musím povedať, že každý druh chrumiek sa teší obľube niekoho iného. Podelili sme si to. Mama si pochutnávala v nekonečnej dopravnej zápche na mrkvových, zatiaľ čo bábätko chrúmalo hráškové. Ale akonáhle dieťa zbadalo, že mama má v ruke niečo iné ako ona, mení chuť aj dieťa a vlastne rozdelenie vôbec neplatí. Takže mama dobrovoľne či nasilu (priraďte si podľa vlastného gusta) zisťuje, že aj tie hráškové sú super. 

Keď sme si robili narodeninovú párty, už sme si chipsy ani nekupovali. Otvorili sme si párty mix od Sunaru a boli sme všetci spokojní. A ako bonus sme sa nemuseli skrývať ani pred Karolínou v špajze. Pochutnávali sme si spoločne všetci traja. Chrumky boli fajn zmena a nám z nich nebolo ťažko, ani smädno.  Dokonca sme si so Zúbkom spravili chuťový kvíz. Našťastie pre naše manželstvo skončil remízou. 🙂 . 

Výrobky od Sunaru nás ani tentokrát nesklamali. Chrumky nás príjemne prekvapili - neobsahujú pridanú soľ či cukor, ani palmový olej a sú v bio kvalite. Presvedčili nás natoľko, že u nás ich budeme určite priebežne dokupovať. S Karolkou veľmi radi počas dňa maškrtíme alebo pri cestovaní "zobkáme". Kapsičky sú pre nás výborná voľba desiaty či olovrantu, ak práve nie sme doma alebo máme prázdnu chladničku. Tie od Sunaru sú za mňa voľbou číslo jedna, hlavne kvôli 100% obsahu ovocia v bio kvalite. Tiež sú bez pridaného cukru ako chrumky a sú v eko obale. No a samozrejme (nie len) Karolke chutia - viď spokojný výraz v príspevku na blogu. 🙂 

Prešli dva mesiace po tom, čo sme si určili dátum a miesto našej svadby. TO miesto, vzdialené skoro 300km od nášho bydliska. Ak si zmeškala ako sa opúšťam pri tom, akú veľkú svadbu a kde tú svadbu môj  nastávajúci chce, môžeš si to prečítať TU.

O päť dní sa máme stretnúť s pani, ktorej máme zaplatiť zálohu za svadobnú sálu. Už týždeň sa ma Ivan pýta: "čo s ňou budeme riešiť, čo budeme preberať, čo sa chceme opýtať". Každý deň mi dá nejakú otázku ohľadom svadby, na ktorú mu neviem odpovedať. A nie len on. Mama sa ma pýta na hostinu, svokra sa ma pýta na obrúčky, kamoška sa ma pýta na šaty, družička na výzdobu... Všade samá svadba... Milión otázok a tristo možných riešení... A ja každému odpovedám. Ale len jedným slovom. NEVIEM.  Lebo ja naozaj neviem. Neviem, aké chcem oznámenia, aké chcem koláče, aké veľkosti obrúčok nám treba. Neviem.  

Nie nezdá sa Vám to. Som vyhorená. Nervózna. Otrávená. Znechutená...

Mám svadby plné zuby. 

Na žiadnej svadbe som ešte nebola

Za prvé neviem, ako si predstavovať vlastnú svadbu a za druhé asi ani nechcem. Prešli len dva mesiace a už mi to ide hore krkom. Všetky tie vybavovačky, ktoré poriadne vlastne ani nezačali. Všetky otázky ohľadom svadby. A nie – PMS už skončilo. Takto sa podľa mňa cíti nevesta na úteku. Neteším sa na vlastnú svadbu. A snažím sa prísť na to prečo.  

Ahojte. Mám tu ďalší, v poradí už druhý, článok o knihách, ktoré mi veľmi pomohli v príprave na rodičovstvo. Prvý článok si môžete prečítať TU 🙂  Ale pozor! Nie je to o tom, že by tieto knihy boli menej dôležité ako tie v prvom článku. A možno to je práve naopak. Možno toto sú práve tie knihy, ktoré by som odporučila ako prvé.  Pretože v tomto článku nájdete moje dve najobľúbenejšie knihy na túto tému 🙂 Prosím, neberte tieto články ako spoluprácu alebo reklamu. Teda... viete čo, môžete 🙂 Ako neplatenú reklamu, lebo je podľa mňa fajn dávať do pozornosti takéto super knihy... Ale asi bude lepšie to pomenovať ako odporúčanie alebo inšpiráciu 🙂 

PSYCHOLÓGIA PRE MILUJÚCICH RODIČOV 

- Jana Bašnáková, Eva Vavráková a Jana Zemandl

Psychológia pre milujúcich rodičov je pre mňa kniha číslo 1. Kade chodím tade ju vychvaľujem a vraciam sa k nej dodnes, aj keď som ju prečítala už dávno. Je to kniha, ktorú sa bojím požičať kamarátke, lebo čo keď sa jej niečo stane?  Áno, až tak mi prirástla k srdcu. Veľmi za ňu ďakujem a som jej vďačná za (podľa mňa) moje pohodové mamovanie. Neskutočne veľa mi dala. ❤️ Odporúčam všetkými desiatimi.  

"Ak chceme, aby nás dieťa počúvalo, musíme v prvom rade počúvať my jeho."

Túto knihu napísali tri mamy, psychologičky a vedkyne. Kniha je odborná, čerpajú z overených (a uvedených) zdrojov, no napriek tomu je napísaná "ľudskou rečou" - čiže tak, že aj kojacia (prepáčte, to pravé slovenské slovo sa mi nepáči) matka pochopí 😅 . A dokonca aj otec dieťaťa (taký, ktorý v živote (ne)prečítal ani knihu z autoškoly. A ešte ho aj bavila - teda, bavili ho tie útržky, ktoré som mu posielala alebo čítala nahlas. Ale ostošesto prikyvoval a bral si ich k srdcu - takže aj Zúbkovi dávala zmysel. 

Ahojte 🙂 Vitajte v našej sekcii našej domácej dielničky. V prvom článku sme vyrábali drevenú hrazdičku, tentokrát sme sa pustili, ako už podľa názvu článku viete, vyrábať Activity board alebo hráčske centrum pre bábätká.  

Už keď bola Karolka v brušku, som vedela, že také niečo by som jej chcela vyrobiť. Pán manžel sa hrdil s tým, že nie je problém on také vyrobí aj sám. Najprv to odkladal, že keď sa slečna narodí. Potom bola "príliš malá", potom nebol čas a teraz som si povedala, že si to teda urobím ja. Nakoniec ale pomohol 🙂  

Čo sme potrebovali:

• doska - snažila som sa nie príliš malú, aby boli veci na nej od seba primerane ďaleko, ale nechcela som ani príliš veľkú aby to nezaberalo veľa miesta a nebolo na nej príliš veľa vecí. Naša doska má rozmer 56x38cm s hrúbkou asi 2cm
• sprej - chcela som to zladiť 🙂 ale viem si predstaviť aj, že by som ho nevyužila 🙂
• veci na dosku - vyberala som tak, že sme jej tam dali veci len také, s ktorými by sa mohla hrať aj bez dosky. To znamená - žiadne káble. Ďalej som jej tam dala veci iba z "chlapského sveta", čiže žiadne zipsy alebo brmbolce, či gombíky - to vymyslím niečo iné aby mala samozrejme aj takéto niečo. Túto dosku som chcela vytvoriť skôr z tej mužskej perspektívy  
• samozrejme spojovací materiál - šróby (tak aby nám neprešli skrz dosku), obojstranná lepiaca páska + náradie - šrobovák (alebo skrutkovač 😂 ), uťahovačka.... na navŕtanie do steny použil Zúbok vŕtačku, hmoždinky a samorezky -  hmoždinky 10-ky a k tomu vrut + centimetre navyše v hrúbke dosky (prosím vás, dúfam, že vám je jasné, že toto mi diktuje Ivan a ja nemám páru ako vyzerá 10-ka hmoždinka 😂), plus samozrejme ku všetkému používal meter a vodováhu (vodováha je jeho milenka 😂)

Som veľmi  šikovná -  papierovú pásku som nejako zle nalepila 😂 a farba mi potiakla aj tam, kam som nechcela - nakoniec som to ale vyriešila, našťastie, odlakovačom

Postup: 

“Neuraz sa, ale...” sú slová, ktoré mi v správach pristáli nedávno. Nie v jednej správe, ani v dvoch...Tieto slová prišli pár minút po tom, ako som si na sociálnu sieť dala video, kde naša Karolína hryzie do limetky. Veľmi si cením každý jeden follow aj komentár či správu, ktorú mi napíšete, no keď veta začína slovami “neuraz sa, ale...”  a poprípade pokračuje frázou “ja by som svojmu dieťaťu nedala” je pre mňa úplne zbytočná. My robíme veci inak ako ty. Prečo by sme ich mali robiť rovnako? 

Čo ty, ako matka dáš svojmu dieťaťu je tvoja vec a prečo by som sa ja za to mala urážať? Žijem si svoj život, nie tvoj. Úprimne - je mi jedno, že si o mne myslíš, že som zlá mama, lebo Karolke v brušku urobia kyslé enzýmy neviem čo. Ja viem, že som pre ňu tá najlepšia mama, aká len viem byť.  

Povedzte mi, čo odo mňa čakéte? Že za to, že vy mi napíšete, že vy by ste to nerobili, ja prestanem? Jeden plátok citrusu! Vyskúša a uvidíme. Možno sa vyhádže - ok už jej to najbližšie tri mesiace nedám. Ok, ty možno najbližších šesť. Je to TVOJE rozhodnutie. Ja som ho už jedla v tehothenstve lebo by som bez tej limetky vraždila a chutí jej aj teraz. Neboj, nedávam jej ju na kilá ;) . A aj keby, jediný, kto mi do toho môže kecať, je jej otec. 

Veď počkaj keď 

Ďalší “skvelý” začiatok vety. Zaznamenala som to už v tehotenstve, kedy mi sem-tam prišla správa o tom, ako “veď počkaj keď”. Keď som sa posťažovala, že mám nevoľnosti už piaty mesiac, nič mi nechutí jesť a pritom by som si dala bryndzové halušky, ale nedám si lebo viem, že by mi aj tak neurobili dobre. Aj keď by som si ich dala, lebo viem, že ich milujem. Ale ja už nie som vo svojom tele sama a je uuuuuplne jedno, čo by som si dala JA 😂. Vtedy prišlo: “veď počkaj, keď už nebudeš mať vôbec čas na jedenie...”.  

Keď som sa posťažovala že som sa zle vyspala, lebo ma dieťa celú noc kopalo? “Veď počkaj, po pôrode sa už vôbec nevyspíš” atď. V tehotenstve som myslela,  že nič horšie ako “veď počkaj keď” - nepríde. Mýlila som sa. Po pôrode sa k tejto “skvelej” vete sa pridala ďalšia “neuraz sa ale...”. Nie, prvá neskončila. Chodí aj tá - ale už nie sama 🙈.  "Veď počkaj, keď ti tie Potterovské veci bude všetky rozhadzovať, knihy ti roztrhá a figúrky zničí! Ja by som už na to peniaze nemíňala! Radšej šetri na PORIADNE topánočky pre malú!” 

Takže svadba. Konečne sa do toho púšťam! Rozbieham sériu článkov o našej svadbe. Naposledy som Vám napísala o tom ako sa TO stalo.  Ako ma požiadal o ruku. Dnes pokračujem a napíšem ako som (ehm SME 😅) svadbu plánovali, čo sme prežívali a aké to bolo. Nebude všetko ružové, nie všetko nám vychádzalo ale sľubujem, že to bude mať happyending 🙂 Nakoniec sme si povedali ÁNO 😅. Tak teda poďme na to 🙂

Základ svadby? Pre niekoho asi dobrá hostina, svadobné šaty, obrúčky alebo to pravé miesto. Pre mňa? Fotograf! Keď som predýchala šok zo zásnub a z toho, že Zúbok mi oznámil, že by chcel veľkú dedinskú svadbu a na nej celú rodinu a také tie naozajstné tradície, musela som si postaviť piliere. Akú chcem svadbu ja? Koho na nej chcem? Na čom mi záleží a naozaj to musí byť? Moja odpoveď bola jednoduchá - musia tam byť rodičia a najlepšie kamošky. Ostatné mi je jedno. Chcem šťastné manželstvo nie brutálnu, veľkú a drahú svadbu. 

 A práve prvým mojim pilierom bol fotograf. Fotograf, ktorého fotky mi vyrazia dych na prvý krát, ale aj každý ďalší, keď sa na ne pozriem. 

Zo svadby proste musím mať fotky, ktoré budem milovať, ktoré budú zdobiť priestory nášho bytu (alebo domu, keď budeme veľkí a bohatí - vtedy som ešte nevedela čo všetko sa po svadbe stane 😅 viď články zo sťahovania), fotky, ktoré budeme s hrdosťou a láskou ukazovať našim blízkym, kamarátom a potomkom. A v neposlednom rade to musia byť fotky, ktoré nahradia naše svadobné video. Fotky, ktoré keď si budeme prezerať, budú z nich sršať emócie, budeme z nich cítiť lásku, šťastie a dojatie, pretože sme sa ( na zatiaľ ) dohodli, že kameramana z našej svadby vynecháme. 

Plánovanie? Už včera bolo neskoro

A tak som začala hľadať. Áno ja. Pretože môj drahý budúci muž mi jemne oznámil, že on síce svadbu chce a chce ju ( na môj vkus veľkú, na jeho vkus malú ) "so všetkým čo k svadbe patrí" ale vyberať a plánovať sa mu SAMOZREJME nechce. Po mojom naliehaní súhlasil, že teda bude taký láskyplný a pomôže mi, ale bol by rád (rozumej - viac neurobí ) keby som ja vybrala z milióna možností tri a on vyberie z tých troch. Takže som začala hľadať ja. Ja, čo som NIKDY na svadbe nebola, čo som nemala ani potuchy, ako sa pohybujú ceny, podľa čoho určiť základné kritériá a hlavne KEDY je ten správny čas sa niekomu ozvať a začať plánovať, vyberať a dohadovať.