Nikita Slovak
Chce nás vratit do tej doby.

Bol socializmus, policajti, buzeracia, obchody až kričali prázdnotou. O desiatej končil život, aby národ vstal do roboty. Kto mal dlhé vlasy, toho policajti násilím stríhali . Domy boli sivé, v telke nič, len sprostosti o úspechu sovietskeho zväzu a komunistické vymyvania hláv.

Nevedeli sme skoro čo sú pomaranče alebo banány, ak ich náhodou niekde mali, hneď sa tam objavila polhodinova rada. Nevedeli sme, čo sú kešu orechy, colu vtedy Fico nemohol piť, lebo skoro nikde nebola.

Zatykalo sa za vtipy, nebolo dostať rifle a v podstate žiadne oblečenie, v masiarstve boli miesto mäsa politické plagáty.. Do zahraničia sa nedalo dostať a keď niekto chcel z tej tragickej krajiny ujsť, strieľali po ňom na hraniciach.

Povinne sme sa učili ruštinu, na prvého mája sme museli chodiť v sprievodoch a vykrikovať heslá. Keď sa to niekomu nepáčilo, bud prišiel o prácu alebo mohol v zaprasenej kotolní robiť kurica. Každy rok sa niekto z mojich slobodomyselnych kamarátov obesil alebo otrávil, chodili sme na pohreby častejšie ako penzisti a plakali tam a snívali o slobode.

Mestá ako Zvolen a Ružomberok boli smradlave a plné rusských vojakov Udavacov bolo pomaly viac ako ľudí, podniky hnusné, jedlo odporné. Bolo to jedno veľké odporné sivé väzenie a my, otroci s okovami v hlave. Niekomu sa však po tých okovách cnie, možno potomkom tých, čo nám ich nasadzovali.

Preto sa ja neveriaci modlim, aby Mordor nikdy neporazil hrdinsku Ukrajinu. Nech si ta bezcitná surová a agresívna čierna diera plna vodky a vykalov liže rany a neznasilnuje po celom svete demokraciu.