STVR neodvysiela záznam z udeľovania ocenení Radio_Head Awards
STVR neodvysiela záznam z udeľovania ocenení Radio_Head Awards, ktorý bol naplánovaný na nedeľu 20.40 na Dvojke. Vedenie telerozhlasu to zdôvodňuje vyjadrením osobných a politických postojov niektorých účinkujúcich. Na galavečere sa mnohí zastali ľudí z kultúrnej scény a prepúšťaných zamestnancov STVR.
„Dôvodom je, že podujatie v tomto prípade prekročilo rámec hudobných cien a niektorí účinkujúci ho využili ako platformu na prezentáciu osobných a politických postojov. Takýto posun je v rozpore s jeho pôvodným dramaturgickým zámerom a prekryl samotné oceňovanie hudobnej tvorby,“ píše STVR v stanovisku.
.......
https://dennikn.sk/minuta/5229741/?fbclid=Iwb21...
Učitelia nepotrebujú od politikov ďalšie pekné statusy. Potrebujú systémové zmeny: dôstojné platy, stabilné prostredie a rešpekt k ich práci.
Ak to myslíme s budúcnosťou Slovenska vážne, školstvo nemôže byť na okraji. Je to základ. Bez motivovaných a rešpektovaných učiteľov sa krajina dopredu nepohne.
Ku Dňu učiteľov chcem poďakovať všetkým učiteľkám, učiteľom a pedagogickým pracovníkom. Formujú nielen vedomosti, ale aj hodnoty, kritické myslenie a schopnosť mladých ľudí orientovať sa v dnešnom svete.
Aj ja som mal v živote šťastie na skvelých učiteľov. S mojou bývalou triednou učiteľkou som v kontakte doteraz. Je to pre mňa osobne silná pripomienka toho, aký dlhý a trvalý vplyv má kvalitné vzdelávanie.
Zároveň to vidím aj zblízka – moja manželka pracuje ako asistentka učiteľa. Viem preto, čo táto práca v realite znamená: nasadenie, trpezlivosť a často aj fungovanie v podmienkach, ktoré by v iných sektoroch neboli akceptovateľné.
Stav školstva je dnes aj jedným z dôvodov, prečo mladí ľudia zo Slovenska odchádzajú. A to musíme zmeniť. Nie je to však zlyhanie učiteľov – je to zlyhanie systému, ktorý im dlhodobo nedáva podmienky, aké si ich práca zaslúži.
Na fotke s Juditou Iľašovou, učiteľkou a kandidátkou na primátorku Spišskej Novej Vsi.
Piotr Pellegrini (názor Victora Breinera)
Opona padla. Ústavné špičky Slovenskej republiky vďačia za svoj úrad Kremľu. Peter Pellegrini si miesto v prezidentskom paláci vyprosil v Moskve a vyhral aj vďaka voličom, ktorých tu Rusko pätnásť rokov systematicky vyrábalo. V roku 2027 sa ukáže, či sa z toho ešte niekedy dostaneme.
Predstavte si predsedu vlády európskej krajiny, ktorý s akútnou infekciou dýchacích ciest a napriek výslovnému varovaniu lekárov utečie na letisko, aby stihol vládny špeciál do Moskvy. Je koniec februára 2020, Peter Pellegrini má pred sebou voľby, o ktorých vie, že ich prehrá, no namiesto toho, aby sa pripravoval na dôstojnú porážku alebo zamakal v kampani, riskuje všetko, aby si za zatvorenými dverami Kremľa vyprosil pomoc a navždy sa tak upísal záujmom ruských spravodajských služieb.
Žiadna suverénna diplomacia na všetky štyri svetové strany, ale ponižujúca zákulisná kolenačka, pri ktorej premiér Slovenskej republiky neváhal predať svoj budúci úrad imperiálnemu Rusku. A práve tu začína príbeh, ktorý je oveľa väčší než jeden let, jeden človek a jeho zápal pľúc.
Kremeľ do priateľov neinvestuje
Moskva svoje politické krytie nerozdáva z dobroty ruského srdca. Keď sa pre slovenského predsedu vlády brány Kremľa otvorili tesne pred jeho prehranými voľbami, nebola to pohostinnosť, ale chladnokrvná investícia. Volá sa to únos elít. Možno ste už počuli.
Pri budovaní svojich sietí sa spravodajské služby nedívajú na okamžitý úžitok. Trpezlivo si budujú svojich ľudí a aktivujú ich až vtedy, keď ich potrebujú. A keď sa takýmto človekom stane prezident republiky a vrchný veliteľ ozbrojených síl, rukojemníkom Kremľa sa nestáva len on sám, ale celá krajina.
To , že Rusko priamo zasahuje do slovenských volieb, ukázala práve prezidentská kampaň. Siete falošných účtov vtedy spustili hoax, ktorý nepravdivo obviňoval prozápadného kandidáta Korčoka zo spolupráce s komunistickou ŠtB. Cieľom bolo zaplaviť sociálne siete tisíckami falošných komentárov a vytvoriť dojem, že Korčoka odmieta celé Slovensko. Čím viac ľudí videlo tú istú lož z rôznych účtov, tým viac jej uverili. Presne o to išlo. Pellegrini sa do prezidentského paláca mohol dostať len cez proruského voliča, toho istého, ktorého tu Rusko pätnásť rokov systematicky vyrábalo. Nakoniec vyhral, lebo si – rovnako ako Fico – zo štyroch svetových strán vybral tú svoju.
Rusko takto zasahuje do volieb všade, kde má svoje záujmy – robilo to v Amerike, vo Francúzsku, v Česku. Slovensko nie je výnimkou. Je cieľom. V prezidentskom paláci dnes sedí muž, ktorý si svoju politickú budúcnosť dohadoval v Kremli.
Suverenita nie je zbraň proti vlastným
Robert Fico rád hovorí o „suverénnej slovenskej politike na všetky štyri svetové strany", no v skutočnosti tým iba zakrýva, že jeho vláda systematicky vysekáva Slovensko z Európy, demontuje demokraciu a právny štát a nadbieha Putinovi a Trumpovi. Pokrytectvo je brutálne priamočiare – Fico na domácich tribúnach hlása ochranu pred bruselským diktátom, no rovnakým dychom popiera štátnosť a slobodu Ukrajiny. Suverenita je v jeho hlave výnimočným právom Slovenska, ktoré cynicky upiera napadnutému susedovi.
Lenže skutočná suverenita nikdy neznamenala neobmedzenú moc štátu robiť si, čo chce. Keď mafia v Palerme zavraždí človeka a zamuruje ho do steny bez toho, aby sa musela obávať polície – aj to je suverenita. Práve preto máme právny štát – ako brzdy a protiváhy, ktoré moc štátu obmedzujú a chránia pred ňou bežných ľudí.
Pellegrini hrá tú istú hru, len tichšie. Kým Fico útočí otvorene, Pellegrini hovorí to isté – len slušnejšie. Zastavenie vojenskej pomoci Ukrajine nepodáva ako ústupok Rusku, ale ako „rozhodnutie podporovať mier“. Členstvo v EÚ a NATO vždy potvrdí – no hneď dodá, že Slovensko nebude nikomu len tak pritakávať. Znie to rozumne. V praxi to ale znamená, že jeho slušné slová iba kryjú Ficove radikálne kroky. A najväčší paradox? Muž, ktorý dnes hovorí o suverénnom Slovensku, si svoju cestu do prezidentského paláca dohadoval v Kremli. O akej suverenite tu vlastne hovoríme?
2027: Posledná šanca
Prienik ruských spravodajských služieb a ich vplyvových operácií do najvyšších ústavných funkcií slovenského štátu je dnes tak hlboký, že priamo ohrozuje samotnú existenciu republiky ako nezávislého, demokratického štátu. Parlamentné voľby v roku 2027 nebudú štandardným politickým súbojom o dane a dôchodky. Budú existenčným momentom v moderných dejinách Slovenska – chvíľou, ktorá rozhodne o tom, či táto krajina zostane súčasťou demokratického Západu, alebo sa definitívne stane nárazníkovou zónou Moskvy.
Preto nestačí o tejto hrozbe len hovoriť. Potrebujeme konkrétny plán, ako štát očistiť od ruského vplyvu a domácich kolaborantov. A my ostatní ho musíme hlasno žiadať – lebo čakanie na to, že sa veci vyriešia samy, je presne to, s čím Moskva počíta.
Ovplyvňovanie volieb zo zahraničia zjavne nie je problém, len to musí byť to správne zahraničie
Maďarský minister Szijjártó priznal, že so Sergejom Lavrovom komunikoval o dianí na rokovaniach Európskej únie
Kabinet premiéra Orbána označoval obvinenia za "lživé správy".
https://spravy.stvr.sk/2026/03/madarsky-ministe...
Nikita Slovak
Chce nás vratit do tej doby.
Bol socializmus, policajti, buzeracia, obchody až kričali prázdnotou. O desiatej končil život, aby národ vstal do roboty. Kto mal dlhé vlasy, toho policajti násilím stríhali . Domy boli sivé, v telke nič, len sprostosti o úspechu sovietskeho zväzu a komunistické vymyvania hláv.
Nevedeli sme skoro čo sú pomaranče alebo banány, ak ich náhodou niekde mali, hneď sa tam objavila polhodinova rada. Nevedeli sme, čo sú kešu orechy, colu vtedy Fico nemohol piť, lebo skoro nikde nebola.
Zatykalo sa za vtipy, nebolo dostať rifle a v podstate žiadne oblečenie, v masiarstve boli miesto mäsa politické plagáty.. Do zahraničia sa nedalo dostať a keď niekto chcel z tej tragickej krajiny ujsť, strieľali po ňom na hraniciach.
Povinne sme sa učili ruštinu, na prvého mája sme museli chodiť v sprievodoch a vykrikovať heslá. Keď sa to niekomu nepáčilo, bud prišiel o prácu alebo mohol v zaprasenej kotolní robiť kurica. Každy rok sa niekto z mojich slobodomyselnych kamarátov obesil alebo otrávil, chodili sme na pohreby častejšie ako penzisti a plakali tam a snívali o slobode.
Mestá ako Zvolen a Ružomberok boli smradlave a plné rusských vojakov Udavacov bolo pomaly viac ako ľudí, podniky hnusné, jedlo odporné. Bolo to jedno veľké odporné sivé väzenie a my, otroci s okovami v hlave. Niekomu sa však po tých okovách cnie, možno potomkom tých, čo nám ich nasadzovali.
Preto sa ja neveriaci modlim, aby Mordor nikdy neporazil hrdinsku Ukrajinu. Nech si ta bezcitná surová a agresívna čierna diera plna vodky a vykalov liže rany a neznasilnuje po celom svete demokraciu.
Grécka cesta sa premenuje na slovenská (Denník N)
JEDEN TÝŽDEŇ V KRACHUJÚCEJ KRAJINE
zhrnul a výborne píše
Patrik Kimijan
Máme za sebou ďalší týždeň, kedy nás naša vláda pokoja a lacných potravín opäť o kus posunula k bankrotu, no napriek všetkému zásadnému čo sa tu dialo, sme sa rozprávali najmä o tom, čo nadiktoval Robert Fico. A o dosť menej sme sa rozprávali o obžalovanom Gašparovi či o tom, kedy skrachujeme.
Toto všetko sa udialo za jediný týždeň:
1. Robert Fico už stratil naozaj posledné zábrany a ukázal nám, že je schopný spúšťať také nechutné dymové clony, akým slušný človek odolá len ťažko.
2. Divadlom s vypínaním elektriny pre Ukrajinu Fico poriešil hneď tri cieľovky – voličov, ktorých mu zobrala Republika, majiteľov a akcionárov rafinérie MOL aj rozviedčikov z ruskej ambasády. Elektrina ide bez akejkoľvek zmeny ďalej a nebyť Andreja Danka, tak Ficovým voličom ani nemá kto povedať, že ich premiér opäť raz oklamal.
3. Požiarnici v Trnave dostali príkaz zmyť kriedové odkazy, ktorými vítali študenti Roberta Fica. A to by mohlo byť asi tak všetko, čo potrebujete vedieť o mentálnom svete Juraja Gedru aj o psychickom stave nášho premiéra.
4. Pred Ficovým trnavským stand-upom sa predseda Zboru poradcov pustil do diskusie s pospolitým ľudom a dopadlo to presne tak ako vždy, keď si chce Erik natočiť videjko. Namiesto predstierania toho bájneho rešpektu k inému názoru odporučil Erik Kaliňák občanom návštevu psychiatra. Prečo ako predseda Zboru poradcov to isté neporadí aj premiérovi, to Erik nepovedal.
5. V piatok oznámil svoj odchod zo Slovenska jeden z najväčších zamestnávateľov a takmer tisíc ľudí zostalo bez roboty. Ficova labková patrola sa doteraz nezhodla na tom, či za odchod Samsungu môžu mimovládky alebo Čurillovci. Isté je len to, že Samsung isto neodchádza kvôli rozmrdanému právnemu štátu a Lacovej rabovačke. To isto nie.
6. V Komárne sa zrútil kus štátnej budovy a zabil človeka. Ten človek sa volal Ferdinand, bol šofér v pekárni a mal tri deti. Zomrel preto, lebo si išiel vybaviť nový občiansky preukaz a zrútil sa naňho prístrešok. Podobná tragédia, len v trochu väčšom rozsahu, spôsobila v Srbsku státisícové protesty. U nás politici povedali, že im je to veľmi ľúto, a Šutaj-Eštok nevylúčil, že k zrúteniu časti budovy mohlo prispieť zemetrasenie… Rovnako by niekto mohol povedať, že vylúčiť sa nedá ani to, že k smrti človeka mohla prispieť aj korupcia. Ale tu nám témy diktuje Robert Fico.
7. Na Blízkom východe začala plnoformátová vojna. Americké bombardéry si lietajú ponad Slovensko, v Dubaji a okolitých púšťach uviazli stovky Slovákov a náš prezident mieru k tomu vyhlásil, že "Blízky východ potrebuje mier". A viac ani povedať nemusel.
8. JUDr. Andrej Danko odporučil občanom, aby si po zaplatení v obchode vypýtali aj registračnú pokladnicu. Alebo bôčik. Možno oboje, ťažko povedať.
9. Erik Kaliňák bol v televízore a dostal tam jednoduchú otázku: koľko zarábate? Nebojácny bojovník za transparentnosť, muž, ktorý by chcel vyzliekať mimovládky donaha, normálne za triezva odpovedal, že on nevie. Chalan, ktorý dokáže na počkanie odhaliť gruzínske légie, si nevie spočítať vlastnú výplatu. Lebo mu údajne chodí na šesťkrát. Dobre? Ja akože vždy rád pomôžem a hrubým odhadom tipujem, že funkcia europoslanca a šéfa labkovej patroly mu dokopy hodia cez 23-tisíc eur každý mesiac.
10. Do začiatku súdneho procesu s obžalovaným Tiborom Gašparom zostáva presne 69 dní.
Zuzana Čaputová
Dnes myslím na Ukrajinu o čosi viac.
Spomínam si na obrazy, príbehy, ľudí, ktorých som tam stretla. Ktorí boli devastujúco poranení z boja, ale žili a dúfali. Kto vie, ako sa dnes majú a či sa im všetkým podarilo prežiť. Ako sa majú ženy, ktoré mi rozprávali hrozné príbehy znásilnení ruskými vojakmi. Podarilo sa im aspoň trošku zabudnúť? A čo rodičia unesených detí, ktorých som stretla pri poslednej návšteve, dočkali sa ich už? Medzi vojnovým utrpením a životom v mieri je tenká hranica. Hranica ako medzi dňom pred a po začiatku plnej invázie. Tenká hranica aj geograficky, keď som si pri návrate na Slovensko s vďakou uvedomila, že som už v krajine, ktorú nebombarduje nepriateľ.
Každý kto Ukrajinu v posledných štyroch rokoch navštívil potvrdí, že sa vás tá skúsenosť dotkne, pokiaľ vaše rozpoznávacie schopnosti neboli rozleptané dezinformáciami a propagandou. Vidieť utrpenie ľudí, vrátane detí a chorých, zranenia, mučenie chladom a permanentný život v neistote, to si zapamätáte navždy a máte jasno v tom, kto je obeť a kto agresor.
Dnes myslím na Ukrajinu, na túto ťažko skúšanú krajinu a ľudí v nej o čosi viac. Koľko toho ešte budeš musieť uniesť, kým hlúpi stíchnu, uvažujúci pochopia a prestanú relativizovať a tí čo chápu budú vedieť pomôcť efektívne. Dovtedy, nech ti aspoň neubližujú tí, ktorí majú moc, veľa rečí o mieri a nedostatok odvahy na to, aby sa na Ukrajinu, jej ťažko skúšané miesta, išli pozrieť na vlastné oči.
.Pečať pre medvieďa.
V Bojniciach dnes ticho zhasol svit,
malý chlpáč, čo nestihol v lese žiť.
Včera mu matku nenažraný výstrel vzal,
keď strelec možno na „príležitosť“ čakal.
V mene „sebaobrany“ a voľných psov,
zostala hora bez svojich hlasov.
Tri malé klbká v mraze a strachu,
obete pýchy a pušného prachu.
Nestačí trofej, nestačí les,
nenažranosť srdca je dnešný des.
Kým strelci "na tribúnach"možno o ochrane klamú,
toto medvieďa dopísalo svoju drámu.
Nech táto pečať na svedomí páli,
tých, čo si ich životy za terče vzali.
V prostredí loutkovodičov a falošných slov,
zomrelo dieťa hory... bez domova, bez snov
❗️Jozefovi Brhelovi a jeho synovi by v prípade Mýtnik pred novelami trestných kódexov hrozil trest väzenia 12 až 20 rokov.
